Ten čas

Nerada používam spojenia „ako ten čas rýchlo ide“ alebo „ako to rýchlo ušlo“. Ale po uplynutí februára som sa sama seba spýtala, kedy prešiel? Na druhej strane však môžem vidieť a v dobrom spomínať, ako som mala návštevu z Nemecka, zo Slovenska a absolvovala som aj v poradí druhý seminár s inými dobrovoľníkmi.
Február bol zároveň mesiac, kedy som sa „preklopila“ do druhej polovice môjho dobrovoľníckeho roku v Nemecku. Bol to bod, kedy som sa snažila popremýšľať, čo všetko som mohla za posledné mesiace zažiť a kam som sa posunula. Popri „bežnej práci“ som rada, že sa nám podarilo rozbehnúť stretnutia s mládežou, avšak moja snaha, stretávať sa s dievčatami pri Božom slove sa zatiaľ nepodarila. Vyhovárať sa na „čas“ zmysel veľmi nemá, a preto si viac uvedomujem ako sme stále a stále „zahltení“ povinnosťami a rôznymi aktivitami. S dievčatami sme nevedeli nájsť jeden spoločný deň v týždni, kedy by sme sa vedeli stretnúť. Z toho vyplýva otázka, na čom nám naozaj záleží? Čomu dávame v našom „týždennom harmonograme“, a teda v našom živote, prednosť?
Otázka, ktorú sme nie raz počuli. Kým si ju zodpovieme, napíšem vám aspoň zopár, nazvime to „plusov“ a „mínusov“, ktoré som tu mohla doposiaľ nadobudnúť. Prvým pozitívnym prínosom je práca v kolektíve, a teda vidieť a učiť sa pracovať s viacerými spolupracovníkmi, keďže ja pochádzam z veľmi malého zboru. Ďalší bod poznania je, že nie je to o mne. Neraz máme vlastné predstavy, ako by mali veci vyzerať a čo ja môžem pre to spraviť, avšak realita je často iná. Preto sa opieram o slová z Biblie, že Boh sa v našich slabostiach dokonáva. A z tých mínusov by som spomenula „zviazané ruky“, kedy sa človek cíti spútaný, nevie sa dostatočne vyjadriť, až sa ani nesnaží premýšľať pri mnohých témach a rozhovoroch, čo je spojené najmä s cudzím jazykom. Ale i toto poznanie beriem ako výzvu, a verím, že v druhej polovici môjho pobytu v Nemecku sa to zmení na ďalšie „plus“.