Z decembra
Posledný mesiac roku bol plný čakania a plný nečakaného. Čakania predovšetkým na sviatky, ktorých príchod hlásali vianočné stromčeky a dekorácie a cezmínové vence a hviezdy v oknách a svetielka žiariace teplým svetlom takmer na každom dome na Hasenberg Strasse. Čakania na (do)cestovanie domov a stetnutia s najbližšími. Avšak, musím uznať, že za posledné mesiace sme sa naučili plne využívať možnosti, ktoré nám poskytujú moderné technológie. Nech je ale kontakt cez všetky messengery, whatsappy, zoomy… akokoľvek častý, plocha nikdy nenahradí hmotu. Blízkosť. Hmatateľnú realitu. A že sme si jej užili hojne, veru hej. Všetci spolu doma, v karanténe, sme sa v prvé dni tešili zo seba navzájom a tie ďalšie dni sme sa vzájomne obrusovali a cvičili v zhovievavosti a trpezlivosti s našimi povahami, temperamentmi, dobrozvykmi aj zlozvykmi.
Nečakanými boli predovšetkým stretnutia a rozhovory. Tie, ktoré sa začnú diať, keď pustíme veci z rúk, keď prestaneme kŕčovito kontrolovať. Interakcie príbehov. Osobných aj neosobných. Ako keď sme s N. chystali vianočné balíčky pre besiedkačov. Alebo ako keď sme s M. kráčali po hrboľatom chodníku ponad domami a záhradami a zdieľali sme novinky aj starinky vo svojich životoch a situácie, v ktorých stojíme. BTW, z chodníka sa vykľula železnica. Trať bola desaťročia nevyužívaná a tak z nej odstránili koľaje, zrovnali a povrch pokryli asfaltom. Stretli sme tam mamy s deťmi, staršie páry, bežcov, psíčkarov. Komunikácia slúži ďalej, len jej využitie sa zmenilo z nevyhnutného na dobrovoľné. Už ju miestni nevyužívajú na cestu do práce, na presun z A do B, ale na aktívny oddych vo svojom voľnom čase. Nechátra, nezarastá burinou, neprekáža. Slúži ďalej, len v inej forme, iným spôsobom.
V decembri som sa tiež skamošila s predavačom v Bonuse. Bonus sú miestne potraviny, avšak skutočným bonusom je práve dotyčný pán. Rodený Verkäufer. Pracovitý, komunikatívny a vždy, v každej situácii veľmi ochotný poradiť a pomôcť zákazníkom. Raz som potrebovala nájsť soľ. Po tom, ako som tie malé potraviny prešla 6x krížom krážom som ho teda oslovila mojím „Entšuldygung,“ a nasledovala otázka, kde môžem nájsť „Salt“. Niekoľko sekúnd spracúval. „Du meinst SalZZZZ?“ Zet na konci Salzu bolo naozaj dôrazné, no z jeho ochoty obslúžiť ma vôbec neubudlo. Pri platení padla otázka: „Sie kommen nicht aus Deutschland, oder?“ Na ja, offensichtlich, pomyslela som si a smiešnou Deutsch som mu vysvetlila ako som sa tu ocitla a čo tu vlastne robím. Odvtedy zvykneme prehodiť pár slov. Tento pán Verkaufer je pre mňa (soľou) ukážkou toho, že kvalita našej vykonanej práce nemusí byť závislá na jej spoločenskom uznávaní/uznaní.
A ešte veľa iného bolo. Advent v škôlke a v tých veľkých srdciach malých ľudí. Ich spoločné oslavovanie narodenín a obrovská radosť z prvého snehu a potom z každého ďalšieho sneženia. A z podareného Schneemana. A z guľovačky. Chýbala však atmosféra vianočných trhov a čaro stánkov a vône punču a vareného vína a iných dobrých vecí, ktoré k tomuto obdobiu patria, no tento rok bolo potrebné sa ich zriecť. Snáď v ďalšom roku…
O knihách, Elmarovi a señorovi Jesúsovi
pusti si: https://www.youtube.com/watch?v=V1bFr2SWP1I
Čítanie kníh patrí medzi moje obľúbené aktivity. V kombinácii s dobrou kávou/iným nápojom sa približuje k pôžitku. Či už ide o fikciu, ktorá ma vcucne do iného vesmíru/sveta/života a dotkne sa ma, vytrhne ma z komfortu, donúti zamyslieť, alebo non-fiction knihy, ktoré rozširujú obzory, inšpirujú, napomínajú, rada sa stratím medzi riadkami. Rada sa o knihách rozprávam, rada o nich čítam, rada ich nakupujem (radšej než oblečenie :-)) a keď nájdem knihu, ktorej obal má dobrý dizajn, radosť je dvojnásobná.
Viaceré poličkové klenoty pochádzajú z knižnej búdky pri púchovskom divadle. Búdka funguje na princípe 1for1, teda, koľko kníh odtiaľ vezmeš, toľko by si mal vložiť. Teóriu mám v malíčku. Ohmenhausen má tiež svoju Buecherhäusle. Žiari slnečnicovou žltou, nedá sa prehliadnuť, je plná kníh, avšak zatiaľ som v nej žiaden klenot neobjavila. Žiaden obal ma nezaujal. Je zo mňa kníhzberač povrchný.
Knihy sú jednou z ciest k ľuďom. Raz sme v Kindergartene niekoľkými malými mužmi a ženami čítali o Elmarovi. Elmar bol slon. Všetci vieme, ako vyzerajú slony. Sú veľké, majú štyri nohy, veľké uši, zvláštne kly, a chobot, ktorým môžu striekať vodu. A sú slonej farby. Elmar bol však v niečom iný než ostatné slony. Okrem toho, že bol dobrosrdečný und lustig, hral všetkými možnými farbami. Jeho telo pokrývali farebné štvorčeky. Patchworkový slon! Ostatné slony to videli a smiali sa Elmarovi, že nie je ako ony. Že nevyzerá dosť slonsky. Jedného dňa od stáda utiekol. Na Elmarovi však nebolo nič zle, bol jednoducho Elmarom.
Pár dní po zoznámení sa s Elmarom som stretla Jesúsa. Teda, stretávali sme sa niekoľko dní v spoločnom online priestore s ďalšími XY ľuďmi. Dobrovoľnícky on-arrival seminár, ktorý mal prebiehať vo Weimare, sa pre covid opatrenia presunul na Zoom. Jesús žiaril a to nie len vďaka zvýšenému jasu displeja. Žiaril oranžovým tričkom, pastelovým lakom na nechtoch, perfektne upravenou bradou, náušnicou v uchu a bezchybným účesom. V pozadí hrala Somewhere Over The Rainbow, no zdalo sa, že hudba vychádza z neho samého. Žiaril širokým úsmevom, láskavými slovami, toleranciou, odvahou a porozumením. Nebolo na ňom absolútne nič „zle“. Bol Jesúsom.
Pamätám si, ako som približne pred rokom vyčítala blízkemu človeku, že nedovolí iným byť inými. Ja sama som však mala ten istý problém. Smietka v oku druhého bola brvnom v mojom vlastnom oku. Nebolo ľahké ho vytiahnuť. Ešte mi z neho ostalo pár triesok. Íverov. Ešte stále vtesnávam iných do rámca mojich očakávaní a predstáv a hnevám sa, keď nezapadajú. Ešte stále od-/súdim na základe videného, hoci na to nemám mandát. Odsudzovanie ma ochudobňuje.
Novembrové dni boli školou nesúdenia, neodsudzovania. Prijímania akejkoľvek inakosti. Učili ma považovať diverzitu za zdroj inšpirácie, nie komplikácií.
Nech jediné, čo odsúdime na základe videného, sú obaly kníh s nepodareným dizajnom. (I keď… aj na tých si dal niekto záležať.)