Ajhľa, niečo nové
Hallo! Ich heiße Kristína, ich bin 23 Jahre alt und komme aus der Slowakei. Ich trinke gerne Kaffee, lese Bücher, lerne neue kennen, gehe tiefer und entdecke, was sich unter der Oberfläche befindet. Was mache ich hier? Am Anfang gab es eine Frage.
“Nechceš ísť do Nemecka?” Otázka si ma našla niekedy vo februári tohto roku. Ešte som nepoznala presné detaily. Nevedela som, na aký dlhý čas. Nevedela som, či to bude možné. Nevedela som, kam presne mám ísť (iba približne) ani čo presne budem robiť. A nevedela som nemecky. Ale chcela som.
Koncept dobrovoľníctva mi nebol neznámy. Mala som možnosť spoznať ľudí, ktorí sa rozhodli absolvovať svoju EDS-ku (európsku dobrovoľnícku službu) na Slovensku, v Púchove a jeho okolí, ale aj inde. Vždy sa mi páčila myšlienka stráviť istý čas v zahraničí, vyjsť z komfortnej zóny, robiť niečo zmysluplné, spoznať inú krajinu, jej obyvateľov, kultúru a trochu viac aj seba.
O čo ide? Nezarábam milióny, ani nezakladám kláštor. I keď…dopadnúť to môže akokoľvek. Na 10 mesiacov je mojím domovom Ohmenhausen. Ide o časť Reutlingenu. Pre geografov – juh Nemecka, Bádensko-Württembersko. Pre laikov – neďaleko Štuttgartu. V miestnom zbore robím dobrovoľnícku činnosť – to, čo zahŕňa dohoda o dobrovoľníctve. Povinnosti dobrovoľníka môžu byť rôzne. Závisia od charakteru projektu a druhu vysielajúcej a hosťujúcej organizácie, ktoré na projekte participujú. Môže ísť o službu v nejakom zbore, no ponuka je pomerne pestrá. Existuje tiež veľa zaujímavých projektov v oblastiach kultúry, ochrany životného prostredia, vzdelávania, atď.
Proces rozhodovania sa a chystania sa však vôbec nebol ľahký. Vyžadoval si riešenie viacerých otázok, boli v ňom pochybnosti, kus strachu a veľa „čo ak…“. Postupne som zbierala všetky potrebné informácie (Moni, ďakujem!) a oprašovala dávno zabudnuté základy nemčiny zo záklaďáckych čias, ktoré nám do hláv vtĺkala ešte Frau Šimšálek. Učila som sa viac dôverovať Tvorcovi. Posledné dni doma boli zvláštne, hektické, plné balenia a checkovania všetkého možného, najmä opatrení. Naplnené stretnutiami, kávičkami, pivkami, večerami, pri ktorých som si mohla opäť uvedomiť, akých ľudí mám okolo seba. Dobrých.
11. 9. som dala „čau“ najbližším, moji silácki kamoši naložili do kufra všetku batožinu, a šli sme. Najvýraznejší moment z cesty do Nemecka bolo expresné zastavenie na benzínke. Stihli sme jesť, piť, cikať, smiať sa, stratiť kľúče od auta, plakať, nájsť kľúče od auta a upratať a dezinfikovať. Do Ohmenhausenu sme prišli skoro ráno/ešte v noci.
Prvé dojmy boli veľmi pozitívne. Po x-hodinovej nočnej ceste nás čakalo láskavé prijatie a bohato prestretý stôl. Nechýbalo nič. Hobitské raňajky toho skorého rána sú novým štandardom pohostinnosti. Celkovo sú moje prvé dojmy poznačené prijatím, akého sa mi dostalo. Štedrého a dobrosrdečného. Inšpirujúceho. Dodávajúceho odvahu do mesiacov, ktoré sú predo mnou.
Prvé dni však boli náročné. Všetko nové, všetko cudzie, jazyk cudzí, mačky cudzie, miestni ľudia milí a priateľskí, ochotní pomôcť, no tí moji na niekoľko kliknutí ďaleko. Veľa nových informácií, kde, čo, kedy, ako (o tom inokedy), a zoznamovania sa s prostredím. Prvé stratenie sa a nedorozumenia s domácimi. Ocenenie pantomímy a translatoru. Hlava ako melón a viac kávy ako vody. Ťažko, ale dobre. Vďačne. Zvedavo. Že čo bude ďalej. Wir werden sehen.
Špeciálne poďakovanie patrí mojej mame a ďalším členom fam.klubu. Mirovi, Péturovi a Heikovi, ktorí sú zodpovední za realizáciu. Kamošom za podporu, Steffi za úsilie konverzovať v nemčine a Kataríne za pohár slaného karamelu.
12/09/2020 Po raňajkách. Dolámaní, no nezlomení. Nevyspatí, nasýtení, relatívne spokojní. (fotila Žemla)