Úniky z reality
Zavreté školy a škôlky priniesli veľa voľného času a tak som mohla dočítať a dopočúvať rozčítané knihy a načať ďalšie, pozrieť si filmy, o ktorých som si už tak veľmi dávno aj nedávno povedala: „To si niekedy pozriem,“ ale nebolo kedy, robiť kulinárske experimenty a počúvať podcasty aj hudbu, začať sa hýbať viac, než bolo zvykom, hľadať a nachádzať odpovede na niektoré otázky a klásť (si) nové, naraziť na hranice vlastnej introverzie, dozvedať sa, učiť sa nové, učiť sa šprechtiť, učiť sa prijímať nedokonalosť sveta/ľudí/mňa. A keď už bolo nedokonalosti veľa, unikla som z reality.
K filmom.
Nasledujúce riadky nie sú hrou na recenzie, len zachytením dojmov a niekoľkých postrehov (:
Amundsen. Veľmi pozerateľný životopis (nie dokument) s výbornou hudbou v príjemnom severskom tempe. Čo Amundsena neustále hnalo za novým a novým prvenstvom? A kde sa to vlastne v človeku berie, tá zvláštna potreba/túžba objavovať, dobýjať, podmaňovať, značkovať…? A akú cenu za to platí? Amundsen mal aj niekoľko mrazivých momentov, vrátane konca a ja mám po jeho zhliadnutí o kúsok menej rada zimu.
Before Sunrise. Ľahká, úsmevná, pekná dialogická romantika s otvoreným koncom. Prvý diel trilógie. Taký…akurát, bez zbytočného cukru.
Green Book. Alebo Aragorn za volantom. O snobskom černošskom klaviristovi a jeho talianskom šoférovi. O rasizme, rozdieloch, ľudskosti, ľudskej sprostosti, o priateľstve a o odvahe byť niekomu priateľom. Humorné, miestami boľavé, miestami veľmi príjemné.
Medená veža….čo sa človek natrápi, kým o všetko príde. Mňa osobne trápila hudba tohto nášho kinematografického počinu. A možno ju len neviem oceniť. Ale inak dobre, tak životne, o ľuďoch, o mužoch, o žene, o láske, manželstve, o tom, ako sa zabíjame a čo nosíme na chrbte.
The Greatest Showman. Už asi 5. raz. Dej sa točí okolo panoptika, no vizuálne to pôsobí dobre, miestami trochu čarovne (napr. scéna v starom sídle). Tí z nás, ktorí kedysi frčali na Troyovi a Gabrielle možno uznajú, že Showman je ten lepší muzikál Zaca Efrona. Ale veď aj iní v ňom hviezdia. Taká oddychovka, ktorá má aj it´s own moral, no v princípe nejde o nič náročné.
Call Me By Your Name. Toto bol jeden z mála filmov, ktoré som videla skôr, než som čítala knihu. A nie je mi to ľúto. Bolo to príjemné pozeraníčko plné krásneho letného talianskeho svetla. O dospievaní, všelijakých vzťahoch a tej inej láske v časoch, kedy ešte neboli smartfóny a sociálne siete znamenali skutočné medziľudské spojenia. (https://www.youtube.com/watch?v=Z9AYPxH5NTM)
The Curious Case Of Benjamin Button. Mind-blowing.
La La Land. Asi vyzniem ako muzikálový nadšenec. Tomuto som ale musela dať druhú šancu. Prvýkrát som ho totiž vypla po veľkolepom intre na diaľnici (nie, žiadna hromadná autonehoda, to patrí do nemeckého seriálu). A neľutujem, že som sa rozhodla naozaj si ho pozrieť. Upútal a potešil svojou farebnosťou, dialógom pri večeri a príjemne prekvapil reálnym koncom. (https://www.youtube.com/watch?v=0pdqf4P9MB8)
Knives Out. Toto bolo výborné. Satirická detektívka, ktora sadla. Bavilo to od začiatku do konca, odsýpalo to primerane, malo to dosť odkazov na iné fenomény, miestami to hraničilo s absurdnosťou. Výborne fungoval humor, ktorý bol v tomto prípade kombináciou primitívneho aj inteligentného zároveň. Jediné, čo pri tomto filme ľutujem, je fakt, že už si ho nikdy nepozriem prvýkrát. (https://www.youtube.com/watch?v=xi-1NchUqMA)
Každý jeden z týchto filmov zanechal vo mne taký ten…pocit. Tú radosť z videného. Niekedy aj viac, niekedy aj veľa myšlienok, ktoré bolo treba spracovať. Ďakujem A., že si vždy vypočula všetky moje najčerstvejšie dojmy!
Poďme ale aj ku knihám! Podarili sa mi 2ks z môjho The Zoznamu. Nemôžem však povedať, že by sa skrátil. Titulov totiž neubúda, iba doň pridávam nové.
Dáva Boh zmysel? (Making Sense Of God) od T. Kellera. Názov je trošku zavádzajúci. Keller vysvetľuje, prečo má či nemá viera v Boha zmysel a to z aspektu existencie všeobecnej morálky a osobnej morálnosti, významu a vykázateľnosti cirkvi, existencie krásy ako fenoménu a jej pôsobenia na nás, prepracovaného dizajnu celého kozmu a zmyslu života. A identity, ktorá človeka nezruinuje. Je to čítaníčko, veruže hej. Žiadne leporelo. Prepracovaný, komplexný, no zároveň zrozumiteľný text. Aspoň do takej miery, do akej je možné spracovať tak náročné témy. Keller ma neprefackal biblickými pravdami, ktoré sú pravdou preto, „lebo je to tak v Biblii,“ nie, nie. (Týmto nechcem spochybniť jej vierohodnosť.) Postupne otvára a rozpracúva jednotlivé oblasti, je poctivý a férový. Ponúka argumenty sekularizmu aj kresťanstva, pričom sa opiera o diela historikov, sociológov, filozofov, psychológov, fyzikov, matematikov, umelcov a vlastné poznanie biblického Boha. A necháva myslieť.
V tvojom rúži je olovo (There Is Lead In Your Lipstick) od G. Deaconovej. Make-up a kozmetika nie je mojou srdcovou záležitosťou, no rúž si dám rada. Pretože môžem. Spája sa mi so ženskosťou. Toto ale nie je len o rúžoch či dekor kozmetike. Autorka si posvietila na celú škálu výrobkov, od čistiacich prostriedkov na riad či wcko po produkty určené primárne deťom. Uvádza najčastejšie používané toxíny a chemikálie používané pri výrobe kozmetiky a drogérie (fuj!). Poukazuje na ich vplyv na naše zdravie, zdravie detí, ktoré možno budeme mať a, samozrejme, neobchádza ani životné prostredie. Upozorňuje na údaje, ktoré treba hľadať na etiketách výrobkov a uvádza tipy na niekoľko zdravších alternatív, či už ide o výrobcov alebo recepty na home-made produkty.
Nažité v žite od M. Skonc. Joj. To bolo až tak dobre, začítať sa do tohto života. Maruškine zážitky zo žitia sú svedectvom, ako Boh koná. A že koná. Zároveň sú také blízke, ľudské. Skutočné. Pripomenuli mi, aký veľký je Boh. Pre svoju vlastnú malosť Ho totiž vidím často skreslene.
Jemné umenie mať veci v paži (The Subtle Art Of Not Giving A F***) od M. Mansona. Na rovinu, bez servítky, a veľmi autenticky o tom, že niektoré veci v živote sú dôležitejšie než iné a že často riešime zbytočnosti. Nie je to žiadne vágne rozdumovanie vedúce nikam ani zbytočne vyčerpávajúca filozofia. Manson opisuje svoje vlastné skúsenosti, ktoré ho formovali a posúvali, či už vpred alebo vzad. Má čo povedať mnohým a svoj nadobudnutý wisdom podáva priamo, nevyhýba sa ani citlivým témam, ani svojim vlastným zraniteľným miestam. A ani humoru, čo mu pridáva ďalšie +. Ako audiokniha je to fajn počúvaníčko.
Evanjelium podľa Jána od apoštola Jána (: . S Jánom som to ťahala dlho predlho. Zachytáva totiž Ježišove výroky o Ňom samom – áno, aj Jeho činy – s ktorými som sa potrebovala nejako vysporiadať. Zadefinovať si veci vo mne. A bolo to dobré, konfrontujúce, pretvárajúce, presne také, ako bolo treba. Na záver iba dodám, že to, ako rozumieme Biblii je podmienené tým, za aký typ knihy ju považujeme.
Blíži sa marec, knihomesiac, tak…do čítania (:
O jednoduchom dobre, priamej úmere a Mutschelbrote
Prvé dva januárové týždne som strávila na Slovensku. Mala som trochu predĺžené vianočné prázdniny a tak som si veľmi vďačne vychutnávala domov s jeho chuťami, vôňami, farbami, a samoška, s najbližšími! Už to ale bolo trochu iné ako cez sviatky, už totiž nad nami viselo lúčenie. Sú to zvláštna vec, tie odchody. Človek sa na ne aj teší, aj sa neteší, aj sa trochu bojí. Bez nich by ale nebolo návratov.
Ale! Deň pred plánovaným odchodom zo Slovenska sa pokazilo auto. Dostala som +1 deň naviac a ja som mohla byť na niekoľko hodín súčasťou fungovania rodiny blízkych kamošov, nechať sa nimi influencnúť na pure peanut butter a s dvojročným fešákom degustovať zbierku korenín a následne ich triliónkrát vybrať a uložiť späť na poličku, pozrieť si všetky jeho hračky a púšťať si autá, rozprávať sa s jeho rodičmi a smiať sa na hlúpostiach, tešiť sa s nimi…a tak nám mohlo byť tak jednoducho a dobre.
A potom večer ma čakalo balenie posledných vecí, no nie do Nemecka. Čakalo ma balenie sa z bytu, kde sme niekoľko mesiacov spolu so Žemlou bývali. Boli to príjemné časy, formujúce nás obe. Niekedy nám býval byt primalý, to vtedy, keď nás naše egá prerástli. (ešte že máme rodičov :)) Niekedy bol byt plný kamarátov, často bol plný slnka a verím, že čoskoro bude plný lásky, plnší než doteraz.
Tie posledné dni doma boli pre mňa opäť pripomienkou toho, že je milosť mať sa v živote dobre, aj z materiálneho hľadiska. A ešte väčšia milosť je mať ľudí, s ktorými zdieľame to dobré a to nedobré tiež.
Sú to zvláštna, krásna, vzácna vec, tie priateľstvá, obzvlášť tie dlhoročné. Pretože už to nie sú len kamarátstva založené na podobných životných okolnostiach. Sú to prístavy v oceánoch rozdielnych okolností. Občas si vyžadujú trochu viac práce, no pri vďačnosti za ne platí priama úmera. Čím dlhšie trvajú, tým som za ne vďačnejšia.
Už dlhé roky zažívam, že Pán Boh je milostivý, dobrý a starostlivý. A ako sa staral doposiaľ, tak sa staral aj v týchto dňoch, o veľké veci, o malé veci tiež a viem, že nehodlá prestať. Z jeho milosti mohla byť aj cesta príjemná a bez komplikácii.
V Ohmenhausene ma čakalo Mutschel. Od drahej Gabi. Mutschel je vyčančané pečivo typické pre Reutlingen a jeho blízke okolie. Má tvar osemcípej hviezdy. Dôvody sú rôzne. The legend says, že rovnaký tvar má pôdorys hradu na vrchu Achalm. The other one says, že ide o symbol betlehemskej hviezdy. And another legend pripisuje toto pečivo Albrechtovi Mutschlerovi, ktorý žil niekedy v 14. storočí. Pravda je zrejme niekde uprostred. K Mutschelu sa viaže Mutscheltag a Mustchelspiele. Ten pripadá na prvý štvrtok po Zjavení. V tento deň sa večer stretnú susedia/kamaráti (Reutlingens) a hrajú celé spektrum kockových hier. Výhrou v každom kole je Mutschel, časť Mutschelbrotu. No a víťazom víťazov je ten, komu sa podarí vyskladať celý Mutschelbrot. Okrem radostných pocitov z výhry získava dostatok pečiva na nasledujúce dni.
Tak…také boli januárové dni. Karanténa a lockdown poskytovali dostatok priestoru na reflexiu zažitého. Uvedomenia si vlastnej nedostatočnosti, dôležitých dostatkov a najdostačujúcejšej (sorry, toto fakt neviem, či je skutočné slovo :-D) milosti. Lebo s tou milosťou to je tak, že…nič viac netreba, no nič menej nestačí.
Soo…bis bald! 🙂