O MTM, minulých presvedčeniach a súčasnom pohľade aj do budúcnosti
V 2. polovici februára sa konal dobrovoľnícky mid-term meeting (MTM), tréningový seminár pre dobrovoľníkov. Všetci sme sa stretli v komfortnom priestore zoomu a štyri dni si užívali nové Gesichty na ploche obrazoviek. Najskôr to bol čas okukávania a oťukávania sa navzájom. Postupne sa tieto kuk-sessions menili na zdieľanie zážitkov a skúseností. V istom zmysle bol tento meeting jednou z tých povestných Zufallen – zhodou okolností, kedy k nám niečo “spadne”. Ale o tom inokedy.
Mohli sme sa veľa učiť o sebe aj od seba navzájom a chillovať pri tom s kávou na gaučiku. Bolo príjemné zažiť „Aj ty? Aj ja!“ momenty, len tak si vymieňať info a dojmy z projektov, ktorých sa zúčastňujeme a situácií, v ktorých sa ocitáme. A otvorene diskutovať o malých aj veľkých témach našich svetov. Konfrontovať svoje pohľady, postoje, názory. Predovšetkým však byť v každej chvíli, v každej situácii, v každej téme rýchli k počúvaniu, nenáhliť sa k odpovedi a už vôbec nie k hnevu.
Ako mladá – mladšia, než som teraz 😀 – som bola presvedčená o tom, že každého človeka v živote čaká nejaký ohromne dôležitý bod, moment, kedy daná osoba zachráni svet/vyrieši život/kedy všetko zapadne, klapne/kedy nájde zmysel a dni budú krásne a z neba budú pršať trblietky a vôkol cválať jednorožce.
Dávno pradávno som sa rozlúčila s trblietkovým dažďom aj jednorožcami. Odvtedy som stretla a mala možnosť spoznať rôznych ľudí. Stále som presvedčená, že v istom zmysle čaká každého človeka ohromne dôležitý bod, moment, kedy všetko zapadne, klapne. Chvíľa, kedy človek nájde Boha a Boh nájde človeka a čo bolo prázdne, sa zaplní. A život bude krásny, no bude to taká iná krása.
Zatiaľ nemám slová, ktorými by som ju opísala, ale to vlastne nevadí, nemusím mať slová na všetko. Rovnako, ako nemusím mať názor na všetko.
Sú totiž oblasti a témy, o ktorých viem ešte stále primálo. A sú oblasti a témy, pri ktorých môže jasné vyslovenie názoru ublížiť, uškodiť, a to bez ohľadu na to, ako veľmi je môj názor z istého hľadiska „správny“.
Nepotrebujem hrdo vypínať hruď a hlásiť sa ku konfesiám a citovať pri tom prastaré slová. Potrebujem múdre srdce a namiesto šermovania jazykom (a päsťami a prstami po klávesnici) žiť slová, za ktoré sa tak rada skrývam. Aj to som si pripomenula počas návštevy Esslingenu, do ktorého sa chcem ešte vrátiť a prejsť sa jeho ulicami aj pekným mostom a tešiť sa pohľadom na rozkošné fasády aj na vážne veže chrámov.
Čoraz aktuálnejšou sa stáva otázka: „Čo po tom?“ a neviem na ňu odpovedať. Viem, že mám byť zakorenená v láske, nie v konkrétnom meste, zároveň mám v hlave kopu vecí, ktoré by som rada realizovala práve tam, doma. Ako malá som rada kreslila plány (vzdušných) zámkov a mapy fiktívnych miest a krajín.
Možno je načase sa k tomuto koníčku vrátiť. A začať s osobnou kartografiou. Taká mapa by mohla byť užitočná, spoľahlivosť Slova, na ktorom sa kedysi rozhodla stáť však neprekoná.
Zaujímavosť na koniec – Spätzle, tradičná regionálna delikatesa, boli objavené/vynájdené v r. 1725. Dovtedy to veru boli sehr traurige Zeiten pre schwäbisch Leute.
A ako je to vlastne s jedlom? Býva objavené či vynájdené?
Z decembra
Posledný mesiac roku bol plný čakania a plný nečakaného. Čakania predovšetkým na sviatky, ktorých príchod hlásali vianočné stromčeky a dekorácie a cezmínové vence a hviezdy v oknách a svetielka žiariace teplým svetlom takmer na každom dome na Hasenberg Strasse. Čakania na (do)cestovanie domov a stetnutia s najbližšími. Avšak, musím uznať, že za posledné mesiace sme sa naučili plne využívať možnosti, ktoré nám poskytujú moderné technológie. Nech je ale kontakt cez všetky messengery, whatsappy, zoomy… akokoľvek častý, plocha nikdy nenahradí hmotu. Blízkosť. Hmatateľnú realitu. A že sme si jej užili hojne, veru hej. Všetci spolu doma, v karanténe, sme sa v prvé dni tešili zo seba navzájom a tie ďalšie dni sme sa vzájomne obrusovali a cvičili v zhovievavosti a trpezlivosti s našimi povahami, temperamentmi, dobrozvykmi aj zlozvykmi.
Nečakanými boli predovšetkým stretnutia a rozhovory. Tie, ktoré sa začnú diať, keď pustíme veci z rúk, keď prestaneme kŕčovito kontrolovať. Interakcie príbehov. Osobných aj neosobných. Ako keď sme s N. chystali vianočné balíčky pre besiedkačov. Alebo ako keď sme s M. kráčali po hrboľatom chodníku ponad domami a záhradami a zdieľali sme novinky aj starinky vo svojich životoch a situácie, v ktorých stojíme. BTW, z chodníka sa vykľula železnica. Trať bola desaťročia nevyužívaná a tak z nej odstránili koľaje, zrovnali a povrch pokryli asfaltom. Stretli sme tam mamy s deťmi, staršie páry, bežcov, psíčkarov. Komunikácia slúži ďalej, len jej využitie sa zmenilo z nevyhnutného na dobrovoľné. Už ju miestni nevyužívajú na cestu do práce, na presun z A do B, ale na aktívny oddych vo svojom voľnom čase. Nechátra, nezarastá burinou, neprekáža. Slúži ďalej, len v inej forme, iným spôsobom.
V decembri som sa tiež skamošila s predavačom v Bonuse. Bonus sú miestne potraviny, avšak skutočným bonusom je práve dotyčný pán. Rodený Verkäufer. Pracovitý, komunikatívny a vždy, v každej situácii veľmi ochotný poradiť a pomôcť zákazníkom. Raz som potrebovala nájsť soľ. Po tom, ako som tie malé potraviny prešla 6x krížom krážom som ho teda oslovila mojím „Entšuldygung,“ a nasledovala otázka, kde môžem nájsť „Salt“. Niekoľko sekúnd spracúval. „Du meinst SalZZZZ?“ Zet na konci Salzu bolo naozaj dôrazné, no z jeho ochoty obslúžiť ma vôbec neubudlo. Pri platení padla otázka: „Sie kommen nicht aus Deutschland, oder?“ Na ja, offensichtlich, pomyslela som si a smiešnou Deutsch som mu vysvetlila ako som sa tu ocitla a čo tu vlastne robím. Odvtedy zvykneme prehodiť pár slov. Tento pán Verkaufer je pre mňa (soľou) ukážkou toho, že kvalita našej vykonanej práce nemusí byť závislá na jej spoločenskom uznávaní/uznaní.
A ešte veľa iného bolo. Advent v škôlke a v tých veľkých srdciach malých ľudí. Ich spoločné oslavovanie narodenín a obrovská radosť z prvého snehu a potom z každého ďalšieho sneženia. A z podareného Schneemana. A z guľovačky. Chýbala však atmosféra vianočných trhov a čaro stánkov a vône punču a vareného vína a iných dobrých vecí, ktoré k tomuto obdobiu patria, no tento rok bolo potrebné sa ich zriecť. Snáď v ďalšom roku…
Ajhľa, niečo nové
Hallo! Ich heiße Kristína, ich bin 23 Jahre alt und komme aus der Slowakei. Ich trinke gerne Kaffee, lese Bücher, lerne neue kennen, gehe tiefer und entdecke, was sich unter der Oberfläche befindet. Was mache ich hier? Am Anfang gab es eine Frage.
“Nechceš ísť do Nemecka?” Otázka si ma našla niekedy vo februári tohto roku. Ešte som nepoznala presné detaily. Nevedela som, na aký dlhý čas. Nevedela som, či to bude možné. Nevedela som, kam presne mám ísť (iba približne) ani čo presne budem robiť. A nevedela som nemecky. Ale chcela som.
Koncept dobrovoľníctva mi nebol neznámy. Mala som možnosť spoznať ľudí, ktorí sa rozhodli absolvovať svoju EDS-ku (európsku dobrovoľnícku službu) na Slovensku, v Púchove a jeho okolí, ale aj inde. Vždy sa mi páčila myšlienka stráviť istý čas v zahraničí, vyjsť z komfortnej zóny, robiť niečo zmysluplné, spoznať inú krajinu, jej obyvateľov, kultúru a trochu viac aj seba.
O čo ide? Nezarábam milióny, ani nezakladám kláštor. I keď…dopadnúť to môže akokoľvek. Na 10 mesiacov je mojím domovom Ohmenhausen. Ide o časť Reutlingenu. Pre geografov – juh Nemecka, Bádensko-Württembersko. Pre laikov – neďaleko Štuttgartu. V miestnom zbore robím dobrovoľnícku činnosť – to, čo zahŕňa dohoda o dobrovoľníctve. Povinnosti dobrovoľníka môžu byť rôzne. Závisia od charakteru projektu a druhu vysielajúcej a hosťujúcej organizácie, ktoré na projekte participujú. Môže ísť o službu v nejakom zbore, no ponuka je pomerne pestrá. Existuje tiež veľa zaujímavých projektov v oblastiach kultúry, ochrany životného prostredia, vzdelávania, atď.
Proces rozhodovania sa a chystania sa však vôbec nebol ľahký. Vyžadoval si riešenie viacerých otázok, boli v ňom pochybnosti, kus strachu a veľa „čo ak…“. Postupne som zbierala všetky potrebné informácie (Moni, ďakujem!) a oprašovala dávno zabudnuté základy nemčiny zo záklaďáckych čias, ktoré nám do hláv vtĺkala ešte Frau Šimšálek. Učila som sa viac dôverovať Tvorcovi. Posledné dni doma boli zvláštne, hektické, plné balenia a checkovania všetkého možného, najmä opatrení. Naplnené stretnutiami, kávičkami, pivkami, večerami, pri ktorých som si mohla opäť uvedomiť, akých ľudí mám okolo seba. Dobrých.
11. 9. som dala „čau“ najbližším, moji silácki kamoši naložili do kufra všetku batožinu, a šli sme. Najvýraznejší moment z cesty do Nemecka bolo expresné zastavenie na benzínke. Stihli sme jesť, piť, cikať, smiať sa, stratiť kľúče od auta, plakať, nájsť kľúče od auta a upratať a dezinfikovať. Do Ohmenhausenu sme prišli skoro ráno/ešte v noci.
Prvé dojmy boli veľmi pozitívne. Po x-hodinovej nočnej ceste nás čakalo láskavé prijatie a bohato prestretý stôl. Nechýbalo nič. Hobitské raňajky toho skorého rána sú novým štandardom pohostinnosti. Celkovo sú moje prvé dojmy poznačené prijatím, akého sa mi dostalo. Štedrého a dobrosrdečného. Inšpirujúceho. Dodávajúceho odvahu do mesiacov, ktoré sú predo mnou.
Prvé dni však boli náročné. Všetko nové, všetko cudzie, jazyk cudzí, mačky cudzie, miestni ľudia milí a priateľskí, ochotní pomôcť, no tí moji na niekoľko kliknutí ďaleko. Veľa nových informácií, kde, čo, kedy, ako (o tom inokedy), a zoznamovania sa s prostredím. Prvé stratenie sa a nedorozumenia s domácimi. Ocenenie pantomímy a translatoru. Hlava ako melón a viac kávy ako vody. Ťažko, ale dobre. Vďačne. Zvedavo. Že čo bude ďalej. Wir werden sehen.
Špeciálne poďakovanie patrí mojej mame a ďalším členom fam.klubu. Mirovi, Péturovi a Heikovi, ktorí sú zodpovední za realizáciu. Kamošom za podporu, Steffi za úsilie konverzovať v nemčine a Kataríne za pohár slaného karamelu.
12/09/2020 Po raňajkách. Dolámaní, no nezlomení. Nevyspatí, nasýtení, relatívne spokojní. (fotila Žemla)