O MTM, minulých presvedčeniach a súčasnom pohľade aj do budúcnosti
V 2. polovici februára sa konal dobrovoľnícky mid-term meeting (MTM), tréningový seminár pre dobrovoľníkov. Všetci sme sa stretli v komfortnom priestore zoomu a štyri dni si užívali nové Gesichty na ploche obrazoviek. Najskôr to bol čas okukávania a oťukávania sa navzájom. Postupne sa tieto kuk-sessions menili na zdieľanie zážitkov a skúseností. V istom zmysle bol tento meeting jednou z tých povestných Zufallen – zhodou okolností, kedy k nám niečo “spadne”. Ale o tom inokedy.
Mohli sme sa veľa učiť o sebe aj od seba navzájom a chillovať pri tom s kávou na gaučiku. Bolo príjemné zažiť „Aj ty? Aj ja!“ momenty, len tak si vymieňať info a dojmy z projektov, ktorých sa zúčastňujeme a situácií, v ktorých sa ocitáme. A otvorene diskutovať o malých aj veľkých témach našich svetov. Konfrontovať svoje pohľady, postoje, názory. Predovšetkým však byť v každej chvíli, v každej situácii, v každej téme rýchli k počúvaniu, nenáhliť sa k odpovedi a už vôbec nie k hnevu.
Ako mladá – mladšia, než som teraz 😀 – som bola presvedčená o tom, že každého človeka v živote čaká nejaký ohromne dôležitý bod, moment, kedy daná osoba zachráni svet/vyrieši život/kedy všetko zapadne, klapne/kedy nájde zmysel a dni budú krásne a z neba budú pršať trblietky a vôkol cválať jednorožce.
Dávno pradávno som sa rozlúčila s trblietkovým dažďom aj jednorožcami. Odvtedy som stretla a mala možnosť spoznať rôznych ľudí. Stále som presvedčená, že v istom zmysle čaká každého človeka ohromne dôležitý bod, moment, kedy všetko zapadne, klapne. Chvíľa, kedy človek nájde Boha a Boh nájde človeka a čo bolo prázdne, sa zaplní. A život bude krásny, no bude to taká iná krása.
Zatiaľ nemám slová, ktorými by som ju opísala, ale to vlastne nevadí, nemusím mať slová na všetko. Rovnako, ako nemusím mať názor na všetko.
Sú totiž oblasti a témy, o ktorých viem ešte stále primálo. A sú oblasti a témy, pri ktorých môže jasné vyslovenie názoru ublížiť, uškodiť, a to bez ohľadu na to, ako veľmi je môj názor z istého hľadiska „správny“.
Nepotrebujem hrdo vypínať hruď a hlásiť sa ku konfesiám a citovať pri tom prastaré slová. Potrebujem múdre srdce a namiesto šermovania jazykom (a päsťami a prstami po klávesnici) žiť slová, za ktoré sa tak rada skrývam. Aj to som si pripomenula počas návštevy Esslingenu, do ktorého sa chcem ešte vrátiť a prejsť sa jeho ulicami aj pekným mostom a tešiť sa pohľadom na rozkošné fasády aj na vážne veže chrámov.
Čoraz aktuálnejšou sa stáva otázka: „Čo po tom?“ a neviem na ňu odpovedať. Viem, že mám byť zakorenená v láske, nie v konkrétnom meste, zároveň mám v hlave kopu vecí, ktoré by som rada realizovala práve tam, doma. Ako malá som rada kreslila plány (vzdušných) zámkov a mapy fiktívnych miest a krajín.
Možno je načase sa k tomuto koníčku vrátiť. A začať s osobnou kartografiou. Taká mapa by mohla byť užitočná, spoľahlivosť Slova, na ktorom sa kedysi rozhodla stáť však neprekoná.
Zaujímavosť na koniec – Spätzle, tradičná regionálna delikatesa, boli objavené/vynájdené v r. 1725. Dovtedy to veru boli sehr traurige Zeiten pre schwäbisch Leute.
A ako je to vlastne s jedlom? Býva objavené či vynájdené?
Ajhľa, niečo nové
Hallo! Ich heiße Kristína, ich bin 23 Jahre alt und komme aus der Slowakei. Ich trinke gerne Kaffee, lese Bücher, lerne neue kennen, gehe tiefer und entdecke, was sich unter der Oberfläche befindet. Was mache ich hier? Am Anfang gab es eine Frage.
“Nechceš ísť do Nemecka?” Otázka si ma našla niekedy vo februári tohto roku. Ešte som nepoznala presné detaily. Nevedela som, na aký dlhý čas. Nevedela som, či to bude možné. Nevedela som, kam presne mám ísť (iba približne) ani čo presne budem robiť. A nevedela som nemecky. Ale chcela som.
Koncept dobrovoľníctva mi nebol neznámy. Mala som možnosť spoznať ľudí, ktorí sa rozhodli absolvovať svoju EDS-ku (európsku dobrovoľnícku službu) na Slovensku, v Púchove a jeho okolí, ale aj inde. Vždy sa mi páčila myšlienka stráviť istý čas v zahraničí, vyjsť z komfortnej zóny, robiť niečo zmysluplné, spoznať inú krajinu, jej obyvateľov, kultúru a trochu viac aj seba.
O čo ide? Nezarábam milióny, ani nezakladám kláštor. I keď…dopadnúť to môže akokoľvek. Na 10 mesiacov je mojím domovom Ohmenhausen. Ide o časť Reutlingenu. Pre geografov – juh Nemecka, Bádensko-Württembersko. Pre laikov – neďaleko Štuttgartu. V miestnom zbore robím dobrovoľnícku činnosť – to, čo zahŕňa dohoda o dobrovoľníctve. Povinnosti dobrovoľníka môžu byť rôzne. Závisia od charakteru projektu a druhu vysielajúcej a hosťujúcej organizácie, ktoré na projekte participujú. Môže ísť o službu v nejakom zbore, no ponuka je pomerne pestrá. Existuje tiež veľa zaujímavých projektov v oblastiach kultúry, ochrany životného prostredia, vzdelávania, atď.
Proces rozhodovania sa a chystania sa však vôbec nebol ľahký. Vyžadoval si riešenie viacerých otázok, boli v ňom pochybnosti, kus strachu a veľa „čo ak…“. Postupne som zbierala všetky potrebné informácie (Moni, ďakujem!) a oprašovala dávno zabudnuté základy nemčiny zo záklaďáckych čias, ktoré nám do hláv vtĺkala ešte Frau Šimšálek. Učila som sa viac dôverovať Tvorcovi. Posledné dni doma boli zvláštne, hektické, plné balenia a checkovania všetkého možného, najmä opatrení. Naplnené stretnutiami, kávičkami, pivkami, večerami, pri ktorých som si mohla opäť uvedomiť, akých ľudí mám okolo seba. Dobrých.
11. 9. som dala „čau“ najbližším, moji silácki kamoši naložili do kufra všetku batožinu, a šli sme. Najvýraznejší moment z cesty do Nemecka bolo expresné zastavenie na benzínke. Stihli sme jesť, piť, cikať, smiať sa, stratiť kľúče od auta, plakať, nájsť kľúče od auta a upratať a dezinfikovať. Do Ohmenhausenu sme prišli skoro ráno/ešte v noci.
Prvé dojmy boli veľmi pozitívne. Po x-hodinovej nočnej ceste nás čakalo láskavé prijatie a bohato prestretý stôl. Nechýbalo nič. Hobitské raňajky toho skorého rána sú novým štandardom pohostinnosti. Celkovo sú moje prvé dojmy poznačené prijatím, akého sa mi dostalo. Štedrého a dobrosrdečného. Inšpirujúceho. Dodávajúceho odvahu do mesiacov, ktoré sú predo mnou.
Prvé dni však boli náročné. Všetko nové, všetko cudzie, jazyk cudzí, mačky cudzie, miestni ľudia milí a priateľskí, ochotní pomôcť, no tí moji na niekoľko kliknutí ďaleko. Veľa nových informácií, kde, čo, kedy, ako (o tom inokedy), a zoznamovania sa s prostredím. Prvé stratenie sa a nedorozumenia s domácimi. Ocenenie pantomímy a translatoru. Hlava ako melón a viac kávy ako vody. Ťažko, ale dobre. Vďačne. Zvedavo. Že čo bude ďalej. Wir werden sehen.
Špeciálne poďakovanie patrí mojej mame a ďalším členom fam.klubu. Mirovi, Péturovi a Heikovi, ktorí sú zodpovední za realizáciu. Kamošom za podporu, Steffi za úsilie konverzovať v nemčine a Kataríne za pohár slaného karamelu.
12/09/2020 Po raňajkách. Dolámaní, no nezlomení. Nevyspatí, nasýtení, relatívne spokojní. (fotila Žemla)
Aj menej je viac
Máme po sviatkoch a pred sebou celý rok. Keďže večer sa stále skoro stmieva, v mestečku Reutlingen a jeho okolí ľudia zachovávajú staré dobré zvyky, a trávia spoločné večery hraním kockových hier „Mutschelspiel“. Kockové hry tvoje vedomosti nepreveria a preto pri hre buď šťastie máš, alebo nemáš. Hry sú zároveň spojené aj s tradičným pečivom „Mutschel“, ktoré získaš, ak hru vyhráš. Ak máš teda šťastie a viacero hier vyhráš, o pečivo na celý týždeň máš postarané :). Stretnutia sú vo veľmi veselom a priateľskom duchu.
A tak popri mojom vyjedaní Mutscheln, mesiac sa pre mňa niesol v otázkach konkrétnejšej služby tu v Nemecku. V „práci“ s deťmi, alebo s mládežou som sa už zabehla, no aj tak prichádzali otázky, čo iné môžem priniesť? Do čoho môžem prispieť, ako sa hovorí, mojou „maličkosťou“? Ako som sa pýtala Boha, odpoveď som dostala pri čítaní jedného článku, v ktorom bol uvedený jeden výrok: „Neprišli sme sem robiť veľké hrdinstvá, urobme každý deň jeden malý skutok, ale s veľkou láskou.“ (Matka Tereza) To boli slová, ktoré som potrebovala počuť a boli pre mňa veľkým povzbudením do ďalšej služby.
Práve na druhý deň pri stretnutí „Caffee Azyl“ s utečencami, som sa pridala k dvom, približne dvanásťročným, dievčatám, ktoré hrali biliard. Síce ja o nič lepšia amatérka ako ony, no predsa som im rada vysvetlila základné pravidlá hry a mohla som ich hrou viesť, pričom sa vytvárali zaujímavé vzťahy. Prvotné neistoty, akési vzpieranie sa dospelému, sa postupne začalo meniť na prijatie a radosť i z malého úspechu, keď guľa nabrala správny smer do svojej jamky. Niekedy aj tie naše najmenšie činy urobené s láskou a pochopením môžu priniesť svoje ovocie.
Úniky z reality
Zavreté školy a škôlky priniesli veľa voľného času a tak som mohla dočítať a dopočúvať rozčítané knihy a načať ďalšie, pozrieť si filmy, o ktorých som si už tak veľmi dávno aj nedávno povedala: „To si niekedy pozriem,“ ale nebolo kedy, robiť kulinárske experimenty a počúvať podcasty aj hudbu, začať sa hýbať viac, než bolo zvykom, hľadať a nachádzať odpovede na niektoré otázky a klásť (si) nové, naraziť na hranice vlastnej introverzie, dozvedať sa, učiť sa nové, učiť sa šprechtiť, učiť sa prijímať nedokonalosť sveta/ľudí/mňa. A keď už bolo nedokonalosti veľa, unikla som z reality.
K filmom.
Nasledujúce riadky nie sú hrou na recenzie, len zachytením dojmov a niekoľkých postrehov (:
Amundsen. Veľmi pozerateľný životopis (nie dokument) s výbornou hudbou v príjemnom severskom tempe. Čo Amundsena neustále hnalo za novým a novým prvenstvom? A kde sa to vlastne v človeku berie, tá zvláštna potreba/túžba objavovať, dobýjať, podmaňovať, značkovať…? A akú cenu za to platí? Amundsen mal aj niekoľko mrazivých momentov, vrátane konca a ja mám po jeho zhliadnutí o kúsok menej rada zimu.
Before Sunrise. Ľahká, úsmevná, pekná dialogická romantika s otvoreným koncom. Prvý diel trilógie. Taký…akurát, bez zbytočného cukru.
Green Book. Alebo Aragorn za volantom. O snobskom černošskom klaviristovi a jeho talianskom šoférovi. O rasizme, rozdieloch, ľudskosti, ľudskej sprostosti, o priateľstve a o odvahe byť niekomu priateľom. Humorné, miestami boľavé, miestami veľmi príjemné.
Medená veža….čo sa človek natrápi, kým o všetko príde. Mňa osobne trápila hudba tohto nášho kinematografického počinu. A možno ju len neviem oceniť. Ale inak dobre, tak životne, o ľuďoch, o mužoch, o žene, o láske, manželstve, o tom, ako sa zabíjame a čo nosíme na chrbte.
The Greatest Showman. Už asi 5. raz. Dej sa točí okolo panoptika, no vizuálne to pôsobí dobre, miestami trochu čarovne (napr. scéna v starom sídle). Tí z nás, ktorí kedysi frčali na Troyovi a Gabrielle možno uznajú, že Showman je ten lepší muzikál Zaca Efrona. Ale veď aj iní v ňom hviezdia. Taká oddychovka, ktorá má aj it´s own moral, no v princípe nejde o nič náročné.
Call Me By Your Name. Toto bol jeden z mála filmov, ktoré som videla skôr, než som čítala knihu. A nie je mi to ľúto. Bolo to príjemné pozeraníčko plné krásneho letného talianskeho svetla. O dospievaní, všelijakých vzťahoch a tej inej láske v časoch, kedy ešte neboli smartfóny a sociálne siete znamenali skutočné medziľudské spojenia. (https://www.youtube.com/watch?v=Z9AYPxH5NTM)
The Curious Case Of Benjamin Button. Mind-blowing.
La La Land. Asi vyzniem ako muzikálový nadšenec. Tomuto som ale musela dať druhú šancu. Prvýkrát som ho totiž vypla po veľkolepom intre na diaľnici (nie, žiadna hromadná autonehoda, to patrí do nemeckého seriálu). A neľutujem, že som sa rozhodla naozaj si ho pozrieť. Upútal a potešil svojou farebnosťou, dialógom pri večeri a príjemne prekvapil reálnym koncom. (https://www.youtube.com/watch?v=0pdqf4P9MB8)
Knives Out. Toto bolo výborné. Satirická detektívka, ktora sadla. Bavilo to od začiatku do konca, odsýpalo to primerane, malo to dosť odkazov na iné fenomény, miestami to hraničilo s absurdnosťou. Výborne fungoval humor, ktorý bol v tomto prípade kombináciou primitívneho aj inteligentného zároveň. Jediné, čo pri tomto filme ľutujem, je fakt, že už si ho nikdy nepozriem prvýkrát. (https://www.youtube.com/watch?v=xi-1NchUqMA)
Každý jeden z týchto filmov zanechal vo mne taký ten…pocit. Tú radosť z videného. Niekedy aj viac, niekedy aj veľa myšlienok, ktoré bolo treba spracovať. Ďakujem A., že si vždy vypočula všetky moje najčerstvejšie dojmy!
Poďme ale aj ku knihám! Podarili sa mi 2ks z môjho The Zoznamu. Nemôžem však povedať, že by sa skrátil. Titulov totiž neubúda, iba doň pridávam nové.
Dáva Boh zmysel? (Making Sense Of God) od T. Kellera. Názov je trošku zavádzajúci. Keller vysvetľuje, prečo má či nemá viera v Boha zmysel a to z aspektu existencie všeobecnej morálky a osobnej morálnosti, významu a vykázateľnosti cirkvi, existencie krásy ako fenoménu a jej pôsobenia na nás, prepracovaného dizajnu celého kozmu a zmyslu života. A identity, ktorá človeka nezruinuje. Je to čítaníčko, veruže hej. Žiadne leporelo. Prepracovaný, komplexný, no zároveň zrozumiteľný text. Aspoň do takej miery, do akej je možné spracovať tak náročné témy. Keller ma neprefackal biblickými pravdami, ktoré sú pravdou preto, „lebo je to tak v Biblii,“ nie, nie. (Týmto nechcem spochybniť jej vierohodnosť.) Postupne otvára a rozpracúva jednotlivé oblasti, je poctivý a férový. Ponúka argumenty sekularizmu aj kresťanstva, pričom sa opiera o diela historikov, sociológov, filozofov, psychológov, fyzikov, matematikov, umelcov a vlastné poznanie biblického Boha. A necháva myslieť.
V tvojom rúži je olovo (There Is Lead In Your Lipstick) od G. Deaconovej. Make-up a kozmetika nie je mojou srdcovou záležitosťou, no rúž si dám rada. Pretože môžem. Spája sa mi so ženskosťou. Toto ale nie je len o rúžoch či dekor kozmetike. Autorka si posvietila na celú škálu výrobkov, od čistiacich prostriedkov na riad či wcko po produkty určené primárne deťom. Uvádza najčastejšie používané toxíny a chemikálie používané pri výrobe kozmetiky a drogérie (fuj!). Poukazuje na ich vplyv na naše zdravie, zdravie detí, ktoré možno budeme mať a, samozrejme, neobchádza ani životné prostredie. Upozorňuje na údaje, ktoré treba hľadať na etiketách výrobkov a uvádza tipy na niekoľko zdravších alternatív, či už ide o výrobcov alebo recepty na home-made produkty.
Nažité v žite od M. Skonc. Joj. To bolo až tak dobre, začítať sa do tohto života. Maruškine zážitky zo žitia sú svedectvom, ako Boh koná. A že koná. Zároveň sú také blízke, ľudské. Skutočné. Pripomenuli mi, aký veľký je Boh. Pre svoju vlastnú malosť Ho totiž vidím často skreslene.
Jemné umenie mať veci v paži (The Subtle Art Of Not Giving A F***) od M. Mansona. Na rovinu, bez servítky, a veľmi autenticky o tom, že niektoré veci v živote sú dôležitejšie než iné a že často riešime zbytočnosti. Nie je to žiadne vágne rozdumovanie vedúce nikam ani zbytočne vyčerpávajúca filozofia. Manson opisuje svoje vlastné skúsenosti, ktoré ho formovali a posúvali, či už vpred alebo vzad. Má čo povedať mnohým a svoj nadobudnutý wisdom podáva priamo, nevyhýba sa ani citlivým témam, ani svojim vlastným zraniteľným miestam. A ani humoru, čo mu pridáva ďalšie +. Ako audiokniha je to fajn počúvaníčko.
Evanjelium podľa Jána od apoštola Jána (: . S Jánom som to ťahala dlho predlho. Zachytáva totiž Ježišove výroky o Ňom samom – áno, aj Jeho činy – s ktorými som sa potrebovala nejako vysporiadať. Zadefinovať si veci vo mne. A bolo to dobré, konfrontujúce, pretvárajúce, presne také, ako bolo treba. Na záver iba dodám, že to, ako rozumieme Biblii je podmienené tým, za aký typ knihy ju považujeme.
Blíži sa marec, knihomesiac, tak…do čítania (:
O jednoduchom dobre, priamej úmere a Mutschelbrote
Prvé dva januárové týždne som strávila na Slovensku. Mala som trochu predĺžené vianočné prázdniny a tak som si veľmi vďačne vychutnávala domov s jeho chuťami, vôňami, farbami, a samoška, s najbližšími! Už to ale bolo trochu iné ako cez sviatky, už totiž nad nami viselo lúčenie. Sú to zvláštna vec, tie odchody. Človek sa na ne aj teší, aj sa neteší, aj sa trochu bojí. Bez nich by ale nebolo návratov.
Ale! Deň pred plánovaným odchodom zo Slovenska sa pokazilo auto. Dostala som +1 deň naviac a ja som mohla byť na niekoľko hodín súčasťou fungovania rodiny blízkych kamošov, nechať sa nimi influencnúť na pure peanut butter a s dvojročným fešákom degustovať zbierku korenín a následne ich triliónkrát vybrať a uložiť späť na poličku, pozrieť si všetky jeho hračky a púšťať si autá, rozprávať sa s jeho rodičmi a smiať sa na hlúpostiach, tešiť sa s nimi…a tak nám mohlo byť tak jednoducho a dobre.
A potom večer ma čakalo balenie posledných vecí, no nie do Nemecka. Čakalo ma balenie sa z bytu, kde sme niekoľko mesiacov spolu so Žemlou bývali. Boli to príjemné časy, formujúce nás obe. Niekedy nám býval byt primalý, to vtedy, keď nás naše egá prerástli. (ešte že máme rodičov :)) Niekedy bol byt plný kamarátov, často bol plný slnka a verím, že čoskoro bude plný lásky, plnší než doteraz.
Tie posledné dni doma boli pre mňa opäť pripomienkou toho, že je milosť mať sa v živote dobre, aj z materiálneho hľadiska. A ešte väčšia milosť je mať ľudí, s ktorými zdieľame to dobré a to nedobré tiež.
Sú to zvláštna, krásna, vzácna vec, tie priateľstvá, obzvlášť tie dlhoročné. Pretože už to nie sú len kamarátstva založené na podobných životných okolnostiach. Sú to prístavy v oceánoch rozdielnych okolností. Občas si vyžadujú trochu viac práce, no pri vďačnosti za ne platí priama úmera. Čím dlhšie trvajú, tým som za ne vďačnejšia.
Už dlhé roky zažívam, že Pán Boh je milostivý, dobrý a starostlivý. A ako sa staral doposiaľ, tak sa staral aj v týchto dňoch, o veľké veci, o malé veci tiež a viem, že nehodlá prestať. Z jeho milosti mohla byť aj cesta príjemná a bez komplikácii.
V Ohmenhausene ma čakalo Mutschel. Od drahej Gabi. Mutschel je vyčančané pečivo typické pre Reutlingen a jeho blízke okolie. Má tvar osemcípej hviezdy. Dôvody sú rôzne. The legend says, že rovnaký tvar má pôdorys hradu na vrchu Achalm. The other one says, že ide o symbol betlehemskej hviezdy. And another legend pripisuje toto pečivo Albrechtovi Mutschlerovi, ktorý žil niekedy v 14. storočí. Pravda je zrejme niekde uprostred. K Mutschelu sa viaže Mutscheltag a Mustchelspiele. Ten pripadá na prvý štvrtok po Zjavení. V tento deň sa večer stretnú susedia/kamaráti (Reutlingens) a hrajú celé spektrum kockových hier. Výhrou v každom kole je Mutschel, časť Mutschelbrotu. No a víťazom víťazov je ten, komu sa podarí vyskladať celý Mutschelbrot. Okrem radostných pocitov z výhry získava dostatok pečiva na nasledujúce dni.
Tak…také boli januárové dni. Karanténa a lockdown poskytovali dostatok priestoru na reflexiu zažitého. Uvedomenia si vlastnej nedostatočnosti, dôležitých dostatkov a najdostačujúcejšej (sorry, toto fakt neviem, či je skutočné slovo :-D) milosti. Lebo s tou milosťou to je tak, že…nič viac netreba, no nič menej nestačí.
Soo…bis bald! 🙂
Z decembra
Posledný mesiac roku bol plný čakania a plný nečakaného. Čakania predovšetkým na sviatky, ktorých príchod hlásali vianočné stromčeky a dekorácie a cezmínové vence a hviezdy v oknách a svetielka žiariace teplým svetlom takmer na každom dome na Hasenberg Strasse. Čakania na (do)cestovanie domov a stetnutia s najbližšími. Avšak, musím uznať, že za posledné mesiace sme sa naučili plne využívať možnosti, ktoré nám poskytujú moderné technológie. Nech je ale kontakt cez všetky messengery, whatsappy, zoomy… akokoľvek častý, plocha nikdy nenahradí hmotu. Blízkosť. Hmatateľnú realitu. A že sme si jej užili hojne, veru hej. Všetci spolu doma, v karanténe, sme sa v prvé dni tešili zo seba navzájom a tie ďalšie dni sme sa vzájomne obrusovali a cvičili v zhovievavosti a trpezlivosti s našimi povahami, temperamentmi, dobrozvykmi aj zlozvykmi.
Nečakanými boli predovšetkým stretnutia a rozhovory. Tie, ktoré sa začnú diať, keď pustíme veci z rúk, keď prestaneme kŕčovito kontrolovať. Interakcie príbehov. Osobných aj neosobných. Ako keď sme s N. chystali vianočné balíčky pre besiedkačov. Alebo ako keď sme s M. kráčali po hrboľatom chodníku ponad domami a záhradami a zdieľali sme novinky aj starinky vo svojich životoch a situácie, v ktorých stojíme. BTW, z chodníka sa vykľula železnica. Trať bola desaťročia nevyužívaná a tak z nej odstránili koľaje, zrovnali a povrch pokryli asfaltom. Stretli sme tam mamy s deťmi, staršie páry, bežcov, psíčkarov. Komunikácia slúži ďalej, len jej využitie sa zmenilo z nevyhnutného na dobrovoľné. Už ju miestni nevyužívajú na cestu do práce, na presun z A do B, ale na aktívny oddych vo svojom voľnom čase. Nechátra, nezarastá burinou, neprekáža. Slúži ďalej, len v inej forme, iným spôsobom.
V decembri som sa tiež skamošila s predavačom v Bonuse. Bonus sú miestne potraviny, avšak skutočným bonusom je práve dotyčný pán. Rodený Verkäufer. Pracovitý, komunikatívny a vždy, v každej situácii veľmi ochotný poradiť a pomôcť zákazníkom. Raz som potrebovala nájsť soľ. Po tom, ako som tie malé potraviny prešla 6x krížom krážom som ho teda oslovila mojím „Entšuldygung,“ a nasledovala otázka, kde môžem nájsť „Salt“. Niekoľko sekúnd spracúval. „Du meinst SalZZZZ?“ Zet na konci Salzu bolo naozaj dôrazné, no z jeho ochoty obslúžiť ma vôbec neubudlo. Pri platení padla otázka: „Sie kommen nicht aus Deutschland, oder?“ Na ja, offensichtlich, pomyslela som si a smiešnou Deutsch som mu vysvetlila ako som sa tu ocitla a čo tu vlastne robím. Odvtedy zvykneme prehodiť pár slov. Tento pán Verkaufer je pre mňa (soľou) ukážkou toho, že kvalita našej vykonanej práce nemusí byť závislá na jej spoločenskom uznávaní/uznaní.
A ešte veľa iného bolo. Advent v škôlke a v tých veľkých srdciach malých ľudí. Ich spoločné oslavovanie narodenín a obrovská radosť z prvého snehu a potom z každého ďalšieho sneženia. A z podareného Schneemana. A z guľovačky. Chýbala však atmosféra vianočných trhov a čaro stánkov a vône punču a vareného vína a iných dobrých vecí, ktoré k tomuto obdobiu patria, no tento rok bolo potrebné sa ich zriecť. Snáď v ďalšom roku…
O knihách, Elmarovi a señorovi Jesúsovi
pusti si: https://www.youtube.com/watch?v=V1bFr2SWP1I
Čítanie kníh patrí medzi moje obľúbené aktivity. V kombinácii s dobrou kávou/iným nápojom sa približuje k pôžitku. Či už ide o fikciu, ktorá ma vcucne do iného vesmíru/sveta/života a dotkne sa ma, vytrhne ma z komfortu, donúti zamyslieť, alebo non-fiction knihy, ktoré rozširujú obzory, inšpirujú, napomínajú, rada sa stratím medzi riadkami. Rada sa o knihách rozprávam, rada o nich čítam, rada ich nakupujem (radšej než oblečenie :-)) a keď nájdem knihu, ktorej obal má dobrý dizajn, radosť je dvojnásobná.
Viaceré poličkové klenoty pochádzajú z knižnej búdky pri púchovskom divadle. Búdka funguje na princípe 1for1, teda, koľko kníh odtiaľ vezmeš, toľko by si mal vložiť. Teóriu mám v malíčku. Ohmenhausen má tiež svoju Buecherhäusle. Žiari slnečnicovou žltou, nedá sa prehliadnuť, je plná kníh, avšak zatiaľ som v nej žiaden klenot neobjavila. Žiaden obal ma nezaujal. Je zo mňa kníhzberač povrchný.
Knihy sú jednou z ciest k ľuďom. Raz sme v Kindergartene niekoľkými malými mužmi a ženami čítali o Elmarovi. Elmar bol slon. Všetci vieme, ako vyzerajú slony. Sú veľké, majú štyri nohy, veľké uši, zvláštne kly, a chobot, ktorým môžu striekať vodu. A sú slonej farby. Elmar bol však v niečom iný než ostatné slony. Okrem toho, že bol dobrosrdečný und lustig, hral všetkými možnými farbami. Jeho telo pokrývali farebné štvorčeky. Patchworkový slon! Ostatné slony to videli a smiali sa Elmarovi, že nie je ako ony. Že nevyzerá dosť slonsky. Jedného dňa od stáda utiekol. Na Elmarovi však nebolo nič zle, bol jednoducho Elmarom.
Pár dní po zoznámení sa s Elmarom som stretla Jesúsa. Teda, stretávali sme sa niekoľko dní v spoločnom online priestore s ďalšími XY ľuďmi. Dobrovoľnícky on-arrival seminár, ktorý mal prebiehať vo Weimare, sa pre covid opatrenia presunul na Zoom. Jesús žiaril a to nie len vďaka zvýšenému jasu displeja. Žiaril oranžovým tričkom, pastelovým lakom na nechtoch, perfektne upravenou bradou, náušnicou v uchu a bezchybným účesom. V pozadí hrala Somewhere Over The Rainbow, no zdalo sa, že hudba vychádza z neho samého. Žiaril širokým úsmevom, láskavými slovami, toleranciou, odvahou a porozumením. Nebolo na ňom absolútne nič „zle“. Bol Jesúsom.
Pamätám si, ako som približne pred rokom vyčítala blízkemu človeku, že nedovolí iným byť inými. Ja sama som však mala ten istý problém. Smietka v oku druhého bola brvnom v mojom vlastnom oku. Nebolo ľahké ho vytiahnuť. Ešte mi z neho ostalo pár triesok. Íverov. Ešte stále vtesnávam iných do rámca mojich očakávaní a predstáv a hnevám sa, keď nezapadajú. Ešte stále od-/súdim na základe videného, hoci na to nemám mandát. Odsudzovanie ma ochudobňuje.
Novembrové dni boli školou nesúdenia, neodsudzovania. Prijímania akejkoľvek inakosti. Učili ma považovať diverzitu za zdroj inšpirácie, nie komplikácií.
Nech jediné, čo odsúdime na základe videného, sú obaly kníh s nepodareným dizajnom. (I keď… aj na tých si dal niekto záležať.)
Jesenné highlighty
Adaptačné prvé týždne prebehli dobre, takmer ako by boli vopred vymyslené a naplánované. Tvorilo ich viacero úsmevných momentov a dobrých vecí, ktoré viedli k pozastaveniu sa, k zamysleniu, prehodnoteniu. Za najvýraznejšie by som označila nasledujúce tri udalosti.
AKČNÝ DEŇ
Koncom septembra sa konal AKTION-TAG. So skupinou tohtoročných konfirmandov – 13/14r humanoidov sme lámali bariéry. Nie len jazykové. Mali sme neformálny teambuilding prostredníctvom spoločných hier, aktivít zameraných na spoznanie seba navzájom (a trochu aj seba samých) a, áno, aj športu. Bol to jeden z tých naozaj dobrých, pamätných dní. Na úpätí Schwäbische Alb, plný slnka, hier, spriateľovania sa, príjemnej spoločnosti a chutného jedla.
KONFI
Pandémia covidu ovplyvnila mnohé. Pre opatrenia sa napríklad presunula konfirmácia z mája na október, stále však bolo otázne, či vôbec bude možná. Hlavným problémom bol priestor. Bolo totiž treba taký, v ktorom by bolo možné dodržať všetky opatrenia, vrátane bezpečného odstupu. V sobotu, večer pred Konfidňom sa stretli konfiteens, rodičia aj vedenie a starší miestneho zboru v jazdeckej hale v dedine vedľa a s pomocou ochotného majiteľa ju trochu prizdobili, rozmiestnili lavice, pridali potrebné značenie, zakončili to spoločenstvom a VP a v nedeľu bola konfi so všetkým, čo k tomu patrí. Znie to absurdne? Utopicky? Out of box? Nepochybne si to vyžadovalo trochu viac úsilia než len povedať „nedá sa“…lebo sa dalo. Spôsob sa našiel.
WALD-WOCHE
Dva dni v týždni trávim v MŠ. V októbri je zvykom mať tzv. lesný týždeň. To znamená, že počas celého týždňa prebieha edukačný proces nie dnu, ale vonku. V lese, ktorý je vzdialený asi 10 minút chôdze. Detiská objavujú, spoznávajú, učia sa, užívajú si stvorenie aj vlastnú existenciu. Blato majú všade, na tvári, vo vlasoch, za ušami, no sú samé sebou. Učia sa prekonávať prirodzené prekážky a zvládať výzvy a poznávajú, že svet okolo nich nie je nebezpečný, ale že je dobrým miestom, ktorého sa netreba báť. Je v poriadku spadnúť a vstať a výskať od radosti, užívať si voľnosť, rýchlosť, aj samotné nadšenie aj vykonávanie jednej činnosti 101x. Vidieť tú explóziu čistej, surovej radosti zo slobodného bytia nabáda k zamysleniu – čo nás, veľkáčov, okráda o radosť?
Posledný to mesiac
V júli sa opatrenia natoľko uvoľnili, že sme sa mohli vrátiť k väčšine našich aktivít, čo ma veľmi potešilo. Rozbehla sa detská besiedka, škôlka už fungovala viac-menej normálne a s konfirmandmi (aj keď konfirmácia bola preložená, a vyučovanie bolo ukončené) sme mali možnosť ešte zopárkrát sa stretnúť pri Božom slove. Neobnovili sa žiaľ stretnutia s mládežou, ktoré sme mávali raz za mesiac, a nestretávali sme sa už ani s imigrantmi. Koniec mesiaca bol pre mňa zároveň spojený s milými rozlúčkovými stretnutiami. Keďže väčšie stretnutia boli stále s rôznymi obmedzeniami, s priateľmi sme sa vedeli stretnúť napr. pri grilovaní na záhrade. Taktiež Služby Božie, ktoré boli spojené s peknou rozlúčkou, sme mali vonku na záhrade pri zborovom dome.
Môj pobyt, moja služba v Nemecku sa priblížila teda ku koncu. Stráviť dlhšie obdobie v zahraničí je podľa mňa skvelou príležitosťou na získanie rôznych skúseností. Človek vidí niečo nové, vie porovnať s tým, čo pozná doma a môže si vybrať to lepšie. Teší ma, že som bola celý rok s domácimi, s Nemcami, ktorí ma viac vtiahli do domáceho prostredia, do svojej kultúry i kuchyne. A tým, že som pôsobila priamo v cirkevnom zbore, mohla som viac spoznať aj fungovanie samotného zboru. My máme niekedy tendenciu porovnávať sa a myslíme si, že „tým druhým“ sa darí lepšie ako nám. Ale každý stojíme pred rôznymi výzvami, a práve aj v tom vidím zmysel vycestovania do inej krajiny, kultúry – môžeme sa navzájom zdieľať, vymieňať si skúsenosti i podporovať sa.
Počas tohto roku sme chceli zároveň zorganizovať aj kratšie výmenné pobyty medzi slovenskou a nemeckou mládežou, no žiaľ, pandémia nám to prerušila. Ale verím, že v budúcnosti sa nám podarí niečo spolu zorganizovať, predsa priateľstvá a kontakty ostávajú naďalej, a zároveň od septembra na moje miesto nastúpi Kristínka z Púchova.
Pred samotným vycestovaním do Nemecka som si do motivačného listu vybrala verše z Evanjelia podľa Matúša, kde Peter, aby sa priblížil k Ježišovi, vykročil z lode a kráčal po vode za Ním (porov. Mt 14, 28-29). Tento príbeh mi ukazuje, že ak chcem v živote zmenu, a ak sa chcem viac priblížiť k Ježišovi, potrebujem „vystúpiť z lode“. Potrebujem v dôvere vykročiť z toho, čo poznám, do akéhosi neznáma. Takýmto krôčikom bolo pre mňa práve Nemecko, ktoré ma učilo dôvere a odovzdanosti. Dôvere, že Pán Boh sa o mňa postará, nech už sa nachádzam kdekoľvek. A odovzdanosti, že Pán Boh nepotrebuje náš výkon, ale naše srdce, a to, ako si nás vie On použiť. Tieto dva „body“ ma sprevádzali počas celého môjho pobytu i mojej služby. Či už od začiatku, kedy som postupne spoznávala okolie a ľudí, kedy som si hľadala to svoje „miestečko“ v službe, alebo keď sa šírili aj negatívne správy spojené s pandémiou. Spätne vidím, že ročný dobrovoľnícky projekt je dobrou školou naučiť sa dôverovať Pánu Bohu.
z detskej besiedky
pri Bodensee
Korona čas
Som typ človeka, ktorý je neustále v rôznych aktivitách. Pri rozhodovaní sa vycestovať do zahraničia zohrával práve aj tento bod svoju úlohu. V mysli mi prebiehalo: áno, prídem do Nemecka, budem začínať úplne od začiatku, a nastavím si svoj týždenný režim „lepšie“. Ale služba a rôzne aktivity sa tak rýchlo rozbehli, že som bola na tom rovnako, ako doma. Nie raz som vo svojom blogu spomínala, že niekedy je potrebné zastaviť sa. Nuž, a niekedy príde situácia, ktorá nás k tomu donúti, v tomto prípade korona.
Počas korony som si nastavila svoj týždenný režim, kedy som bola v kontakte s ľuďmi cez sociálne médiá, kedy sme pripravovali materiál pre deti z detskej besiedky, kedy som mala online kurz nemčiny, kedy som písala vlastný certifikát (čo je súčasťou projektu), a napr. kedy som si išla aj zabehať. Zároveň to bol čas, kedy som bola viac na modlitbách. Uvedomujem si, že mojou úlohou nie je byť zatvorená doma, vo vlastnom pohodlí, ale v pozitívnom smere zároveň vidím, že ak sa chcem posunúť ďalej, potrebujem sa niekedy najprv zastaviť. Tento čas korony mi „preosial“ nielen aktivity, ale aj mnohé myšlienky, poznávajúc, na čom ozaj záleží, v čom je potrebné ísť ďalej, a na druhej strane, od čoho je potrebné upustiť.
Koncom mája som nastúpila do škôlky. Bolo to iné. Všetci sme boli s takou neistotou, čo môžeme, čo nemôžeme robiť. Ale na môj obdiv, deti v škôlke veľmi dobre chápali, že situácia je iná a nemali problém dodržiavať stanovené pravidlá. Taktiež celý jún som pracovala len v škôlke. Kvôli opatreniam sme mali obmedzený počet detí, čo som tiež z jednej strany vnímala ako výhodu, lebo to otvorilo akési dvierka pre osobnejšie poznávanie sa s nimi. Veľa sme sa hrali spolu napr. spoločenské hry.
Aj keď sa náplň mojej práce počas tohto obdobia zmenila, som vďačná, že vždy sa dalo nájsť v službe niečo prínosné, i pozitívne. A koniec koncov, netrvalo to vďaka Bohu až tak dlho, a do škôlky sa veľmi rýchlo vrátil život v plnej miere :).
Máj
Viď článok v júni.