Lebo „ja“ chcem

Na začiatku mesiaca som sa zúčastnila jedného stretnutia Trojpartnerstva, ktorého súčasťou je aj slovenská ECAV. Téma stretnutia, ako sme si s krátkym odstupom času všimli, bola veľmi trefná: „Cirkev a nové médiá – sociálne siete, online-cirkev.“ Ani nie o dva týždne na to, zo správ a rôznych médií k nám začali prichádzať nie potešujúce správy o celosvetovom šírení sa vírusu a s tým plynúce rôzne opatrenia a obmedzenia nášho „bežného života“.
A ja som sa už tešila, že po polroku, s prichádzajúcou jarou všetko pekne „rozkvitne“ i v službe, našich aktivitách, predsa to už tu poznám, viem viac, čo a ako chodí… no opak bol pravdou. Naše aktivity sa pomaly, či rýchlo začali rušiť, prekladať na iné termíny a ostali sme „zatvorení“ doma. Veľa iného nám neostávalo a preto sme i my rozbehli službu viac cez internet a sociálne médiá. Začali sme robiť napr. rôzne povzbudivé obrázky alebo krátke videá na instagram a s mládežou sme sa stretli pri online kvíze.
Táto situácia mi pripomenula prerozprávaný príbeh Jozefa, ktorý som počula ešte v októbri minulého roka na kresťanskom podujatí Younify. Kým sa Jozef stal správcom nad Egyptom, prechádzal rôznymi nie ľahkými obdobiami, či už keď bol hodený vlastnými bratmi do studne, alebo viacero rokov strávil vo väzení. Aj to bol pre neho čas, kedy ho Boh formoval a učil pokore. Ja sama som mala vlastné predstavy tu v Nemecku, čo chcem ja urobiť, čo sa chcem ja naučiť, kam chcem ísť ja… Tento čas mi priamo ukazuje, že aj keď mám vlastné predstavy, je tu Niekto iný, kto mení celú situáciu.
Do životopisu si zvykneme písať, že sme flexibilní. A toto obdobie preverí mňa samú, do akej miery sa na jednej strane viem prispôsobiť novým zmenám a výzvam, a na druhej strane s otázkou, či som taká prispôsobivá pustiť vlastné predstavy a nechať sa viesť Božou rukou.