Jesenné highlighty

Adaptačné prvé týždne prebehli dobre, takmer ako by boli vopred vymyslené a naplánované. Tvorilo ich viacero úsmevných momentov a dobrých vecí, ktoré viedli k pozastaveniu sa, k zamysleniu, prehodnoteniu. Za najvýraznejšie by som označila nasledujúce tri udalosti.

AKČNÝ DEŇ

Koncom septembra sa konal AKTION-TAG. So skupinou tohtoročných konfirmandov – 13/14r humanoidov sme lámali bariéry. Nie len jazykové. Mali sme neformálny teambuilding prostredníctvom spoločných hier, aktivít zameraných na spoznanie seba navzájom (a trochu aj seba samých) a, áno, aj športu. Bol to jeden z tých naozaj dobrých, pamätných dní. Na úpätí Schwäbische Alb, plný slnka, hier, spriateľovania sa, príjemnej spoločnosti a chutného jedla.

KONFI

Pandémia covidu ovplyvnila mnohé. Pre opatrenia sa napríklad presunula konfirmácia z mája na október, stále však bolo otázne, či vôbec bude možná. Hlavným problémom bol priestor. Bolo totiž treba taký, v ktorom by bolo možné dodržať všetky opatrenia, vrátane bezpečného odstupu. V sobotu, večer pred Konfidňom sa stretli konfiteens, rodičia aj vedenie a starší miestneho zboru v jazdeckej hale v dedine vedľa a s pomocou ochotného majiteľa ju trochu prizdobili, rozmiestnili lavice, pridali potrebné značenie, zakončili to spoločenstvom a VP a v nedeľu bola konfi so všetkým, čo k tomu patrí. Znie to absurdne? Utopicky?  Out of box? Nepochybne si to vyžadovalo trochu viac úsilia než len povedať „nedá sa“…lebo sa dalo. Spôsob sa našiel.

WALD-WOCHE

Dva dni v týždni trávim v MŠ. V októbri je zvykom mať tzv. lesný týždeň. To znamená, že počas celého týždňa prebieha edukačný proces nie dnu, ale vonku. V lese, ktorý je vzdialený asi 10 minút chôdze. Detiská objavujú, spoznávajú, učia sa, užívajú si stvorenie aj vlastnú existenciu. Blato majú všade, na tvári, vo vlasoch, za ušami, no sú samé sebou. Učia sa prekonávať prirodzené prekážky a zvládať výzvy a poznávajú, že svet okolo nich nie je nebezpečný, ale že je dobrým miestom, ktorého sa netreba báť. Je v poriadku spadnúť a vstať a výskať od radosti, užívať si voľnosť, rýchlosť, aj samotné nadšenie aj vykonávanie jednej činnosti 101x.  Vidieť tú explóziu čistej, surovej radosti zo slobodného bytia nabáda k zamysleniu – čo nás, veľkáčov, okráda o radosť?

Posledný to mesiac

V júli sa opatrenia natoľko uvoľnili, že sme sa mohli vrátiť k väčšine našich aktivít, čo ma veľmi potešilo. Rozbehla sa detská besiedka, škôlka už fungovala viac-menej normálne a s konfirmandmi (aj keď konfirmácia bola preložená, a vyučovanie bolo ukončené) sme mali možnosť ešte zopárkrát sa stretnúť pri Božom slove. Neobnovili sa žiaľ stretnutia s mládežou, ktoré sme mávali raz za mesiac, a nestretávali sme sa už ani s imigrantmi. Koniec mesiaca bol pre mňa zároveň spojený s milými rozlúčkovými stretnutiami. Keďže väčšie stretnutia boli stále s rôznymi obmedzeniami, s priateľmi sme sa vedeli stretnúť napr. pri grilovaní na záhrade. Taktiež Služby Božie, ktoré boli spojené s peknou rozlúčkou, sme mali vonku na záhrade pri zborovom dome.
Môj pobyt, moja služba v Nemecku sa priblížila teda ku koncu. Stráviť dlhšie obdobie v zahraničí je podľa mňa skvelou príležitosťou na získanie rôznych skúseností. Človek vidí niečo nové, vie porovnať s tým, čo pozná doma a môže si vybrať to lepšie. Teší ma, že som bola celý rok s domácimi, s Nemcami, ktorí ma viac vtiahli do domáceho prostredia, do svojej kultúry i kuchyne. A tým, že som pôsobila priamo v cirkevnom zbore, mohla som viac spoznať aj fungovanie samotného zboru. My máme niekedy tendenciu porovnávať sa a myslíme si, že „tým druhým“ sa darí lepšie ako nám. Ale každý stojíme pred rôznymi výzvami, a práve aj v tom vidím zmysel vycestovania do inej krajiny, kultúry – môžeme sa navzájom zdieľať, vymieňať si skúsenosti i podporovať sa.
Počas tohto roku sme chceli zároveň zorganizovať aj kratšie výmenné pobyty medzi slovenskou a nemeckou mládežou, no žiaľ, pandémia nám to prerušila. Ale verím, že v budúcnosti sa nám podarí niečo spolu zorganizovať, predsa priateľstvá a kontakty ostávajú naďalej, a zároveň od septembra na moje miesto nastúpi Kristínka z Púchova.
Pred samotným vycestovaním do Nemecka som si do motivačného listu vybrala verše z Evanjelia podľa Matúša, kde Peter, aby sa priblížil k Ježišovi, vykročil z lode a kráčal po vode za Ním (porov. Mt 14, 28-29). Tento príbeh mi ukazuje, že ak chcem v živote zmenu, a ak sa chcem viac priblížiť k Ježišovi, potrebujem „vystúpiť z lode“. Potrebujem v dôvere vykročiť z toho, čo poznám, do akéhosi neznáma. Takýmto krôčikom bolo pre mňa práve Nemecko, ktoré ma učilo dôvere a odovzdanosti. Dôvere, že Pán Boh sa o mňa postará, nech už sa nachádzam kdekoľvek. A  odovzdanosti, že Pán Boh nepotrebuje náš výkon, ale naše srdce, a to, ako si nás vie On použiť. Tieto dva „body“ ma sprevádzali počas celého môjho pobytu i mojej služby. Či už od začiatku, kedy som postupne spoznávala okolie a ľudí, kedy som si hľadala to svoje „miestečko“ v službe, alebo keď sa šírili aj negatívne správy spojené s pandémiou. Spätne vidím, že ročný dobrovoľnícky projekt je dobrou školou naučiť sa dôverovať Pánu Bohu.

Korona čas

Som typ človeka, ktorý je neustále v rôznych aktivitách. Pri rozhodovaní sa vycestovať do zahraničia zohrával práve aj tento bod svoju úlohu. V mysli mi prebiehalo: áno, prídem do Nemecka, budem začínať úplne od začiatku, a nastavím si svoj týždenný režim „lepšie“. Ale služba a rôzne aktivity sa tak rýchlo rozbehli, že som bola na tom rovnako, ako doma. Nie raz som vo svojom blogu spomínala, že niekedy je potrebné zastaviť sa. Nuž, a niekedy príde situácia, ktorá nás k tomu donúti, v tomto prípade korona.
Počas korony som si nastavila svoj týždenný režim, kedy som bola v kontakte s ľuďmi cez sociálne médiá, kedy sme pripravovali materiál pre deti z detskej besiedky, kedy som mala online kurz nemčiny, kedy som písala vlastný certifikát (čo je súčasťou projektu), a napr. kedy som si išla aj zabehať. Zároveň to bol čas, kedy som bola viac na modlitbách. Uvedomujem si, že mojou úlohou nie je byť zatvorená doma, vo vlastnom pohodlí, ale v pozitívnom smere zároveň vidím, že ak sa chcem posunúť ďalej, potrebujem sa niekedy najprv zastaviť. Tento čas korony mi „preosial“ nielen aktivity, ale aj mnohé myšlienky, poznávajúc, na čom ozaj záleží, v čom je potrebné ísť ďalej, a na druhej strane, od čoho je potrebné upustiť.
Koncom mája som nastúpila do škôlky. Bolo to iné. Všetci sme boli s takou neistotou, čo môžeme, čo nemôžeme robiť. Ale na môj obdiv, deti v škôlke veľmi dobre chápali, že situácia je iná a nemali problém dodržiavať stanovené pravidlá. Taktiež celý jún som pracovala len v škôlke. Kvôli opatreniam sme mali obmedzený počet detí, čo som tiež z jednej strany vnímala ako výhodu, lebo to otvorilo akési dvierka pre osobnejšie poznávanie sa s nimi. Veľa sme sa hrali spolu napr. spoločenské hry.
Aj keď sa náplň mojej práce počas tohto obdobia zmenila, som vďačná, že vždy sa dalo nájsť v službe niečo prínosné, i pozitívne. A koniec koncov, netrvalo to vďaka Bohu až tak dlho, a do škôlky sa veľmi rýchlo vrátil život v plnej miere :).

Máj

Viď článok v júni.

Vlastný príbeh

Kalendár so zapísanými termínmi a aktivitami ležal v tomto mesiaci bokom na mojom stole. Keďže boli zrušené všetky podujatia, stretnutia s deťmi, či mládežou, moja práca v rámci projektu sa úplne zmenila. V apríli sme mali aj Veľkonočné sviatky, ktoré sme tento rok prežili úplne inak, ako sme boli zvyknutí. Na Veľkonočný pondelok sme plánovali raňajky v zborovom dome, a po nich by boli Služby Božie doplnené o krátke divadlo O troch stromčekoch.
Posolstvo tohto divadla, s ktorým sme teda žiaľ nevystúpili, je veľmi výstižné práve aj do tohto obdobia, kedy sa veci nevyvíjajú podľa našich plánov a zároveň ani nevieme, ako sa situácia bude vyvíjať ďalej. Divadlo hovorí o troch stromčekoch, ktoré mali svoje sny, čím sa jedného dňa stanú. Prvý z nich chcel byť krásnou truhlicou ukrývajúcou vzácny poklad, druhý mohutnou loďou, ktorá bude prevážať významných a bohatých kráľov a tretí chcel ostať stáť na kopci a ukazovať na Boha. Až jedného dňa prišiel do lesa drevorubač a vzal so sebou všetky tri stromčeky. Na čas boli sklamané, až kým nespoznali, kým sa v skutočnosti neskôr stali. Z prvého stromčeka boli jasle, a keď do nich položili Ježiša, stromček poznal, že ukrýval najvzácnejší poklad. Z druhého stromčeka bola malá loďka, ktorou sa plavili učeníci s Ježišom, ktorý utíšil búrku. Tu strom poznal, že vezie Kráľa kráľov. A z tretieho stromčeka, ktorý chcel ostať stáť na kopci, spravili veľký kríž, na ktorý pribili Ježiša. A tak pri pohľade na kríž, ľudia myslia na Ježiša, čím sa aj tretiemu stromčeku splnil sen.
Možnože tento príbeh aj poznáte. A prečo ho tu vlastne píšem je, že i ja sama sa viem v tomto príbehu nájsť. Keď drevorubač stromčeky spílil, nie všetky si boli isté, čo sa z nich stane, až kým neprišiel pre ne ten správny čas. Veľmi sa mi páči nielen na tomto príbehu, ale aj na príbehoch z Biblie a aj na našich životoch, že Boh má ku každému jednému z nás individuálny prístup, vie čo potrebujeme a pozná i naše túžby.
Keď sa začal Covid 19 rozmáhať, mnohí ľudia zo sveta sa začali vracať do svojich krajín. Aj ja som začala uvažovať, čo je správne. Ostať tu, alebo ísť domov k rodine? Ostala som. Verím, že aj práve na toto obdobie som sem prišla. Mala som viacej času pre seba, mohla som sa zastaviť i pozrieť sa spätne na môj život. Uvedomujem si, že každý jeden máme inú cestu, po ktorej nás Boh vedie, ktorou nás vychováva i pripravuje na Jeho zámer s nami.
Apríl ma taktiež učil, že môžem byť viac vďačná za všetko, čo mám. Tu, teraz, a zároveň aj doma na Slovensku. A celkom bežne už všetci máme elektrinu, vodu a internet, takže verím, že toto obdobie spolu zvládneme a potom si budeme viac vážiť i osobné stretnutia :).

Lebo „ja“ chcem

Na začiatku mesiaca som sa zúčastnila jedného stretnutia Trojpartnerstva, ktorého súčasťou je aj slovenská ECAV. Téma stretnutia, ako sme si s krátkym odstupom času všimli, bola veľmi trefná: „Cirkev a nové médiá – sociálne siete, online-cirkev.“ Ani nie o dva týždne na to, zo správ a rôznych médií k nám začali prichádzať nie potešujúce správy o celosvetovom šírení sa vírusu a s tým plynúce rôzne opatrenia a obmedzenia nášho „bežného života“.
A ja som sa už tešila, že po polroku, s prichádzajúcou jarou všetko pekne „rozkvitne“ i v službe, našich aktivitách, predsa to už tu poznám, viem viac, čo a ako chodí… no opak bol pravdou. Naše aktivity sa pomaly, či rýchlo začali rušiť, prekladať na iné termíny a ostali sme „zatvorení“ doma. Veľa iného nám neostávalo a preto sme i my rozbehli službu viac cez internet a sociálne médiá. Začali sme robiť napr. rôzne povzbudivé obrázky alebo krátke videá na instagram a s mládežou sme sa stretli pri online kvíze.
Táto situácia mi pripomenula prerozprávaný príbeh Jozefa, ktorý som počula ešte v októbri minulého roka na kresťanskom podujatí Younify. Kým sa Jozef stal správcom nad Egyptom, prechádzal rôznymi nie ľahkými obdobiami, či už keď bol hodený vlastnými bratmi do studne, alebo viacero rokov strávil vo väzení. Aj to bol pre neho čas, kedy ho Boh formoval a učil pokore. Ja sama som mala vlastné predstavy tu v Nemecku, čo chcem ja urobiť, čo sa chcem ja naučiť, kam chcem ísť ja… Tento čas mi priamo ukazuje, že aj keď mám vlastné predstavy, je tu Niekto iný, kto mení celú situáciu.
Do životopisu si zvykneme písať, že sme flexibilní. A toto obdobie preverí mňa samú, do akej miery sa na jednej strane viem prispôsobiť novým zmenám a výzvam, a na druhej strane s otázkou, či som taká prispôsobivá pustiť vlastné predstavy a nechať sa viesť Božou rukou.

Ten čas

Nerada používam spojenia „ako ten čas rýchlo ide“ alebo „ako to rýchlo ušlo“. Ale po uplynutí februára som sa sama seba spýtala, kedy prešiel? Na druhej strane však môžem vidieť a v dobrom spomínať, ako som mala návštevu z Nemecka, zo Slovenska a absolvovala som aj v poradí druhý seminár s inými dobrovoľníkmi.
Február bol zároveň mesiac, kedy som sa „preklopila“ do druhej polovice môjho dobrovoľníckeho roku v Nemecku. Bol to bod, kedy som sa snažila popremýšľať, čo všetko som mohla za posledné mesiace zažiť a kam som sa posunula. Popri „bežnej práci“ som rada, že sa nám podarilo rozbehnúť stretnutia s mládežou, avšak moja snaha, stretávať sa s dievčatami pri Božom slove sa zatiaľ nepodarila. Vyhovárať sa na „čas“ zmysel veľmi nemá, a preto si viac uvedomujem ako sme stále a stále „zahltení“ povinnosťami a rôznymi aktivitami. S dievčatami sme nevedeli nájsť jeden spoločný deň v týždni, kedy by sme sa vedeli stretnúť. Z toho vyplýva otázka, na čom nám naozaj záleží? Čomu dávame v našom „týždennom harmonograme“, a teda v našom živote, prednosť?
Otázka, ktorú sme nie raz počuli. Kým si ju zodpovieme, napíšem vám aspoň zopár, nazvime to „plusov“ a „mínusov“, ktoré som tu mohla doposiaľ nadobudnúť. Prvým pozitívnym prínosom je práca v kolektíve, a teda vidieť a učiť sa pracovať s viacerými spolupracovníkmi, keďže ja pochádzam z veľmi malého zboru. Ďalší bod poznania je, že nie je to o mne. Neraz máme vlastné predstavy, ako by mali veci vyzerať a čo ja môžem pre to spraviť, avšak realita je často iná. Preto sa opieram o slová z Biblie, že Boh sa v našich slabostiach dokonáva. A z tých mínusov by som spomenula „zviazané ruky“, kedy sa človek cíti spútaný, nevie sa dostatočne vyjadriť, až sa ani nesnaží premýšľať pri mnohých témach a rozhovoroch, čo je spojené najmä s cudzím jazykom. Ale i toto poznanie beriem ako výzvu, a verím, že v druhej polovici môjho pobytu v Nemecku sa to zmení na ďalšie „plus“.

Aj koniec je začiatkom

Uzatváram za sebou nielen koniec roka, ale najmä prvé štyri mesiace strávené v Nemecku. Mesiace, kedy som sa mohla zoznámiť s prostredím, s ľuďmi, i so samotným fungovaním cirkevného zboru. Zároveň to bol čas, kedy aj domáci spoznávali mňa a moju službu.
Popri mojej práci v škôlke, s deťmi a mládežou v zbore, chodievam aj na stretnutia s utečencami, kde posledne za mnou prišlo dievčatko, či si s ňou spravím domácu úlohu. Veľmi ma to potešilo (a o to viac, keď som zistila že ide o úlohu z matematiky a nie z nemeckej gramatiky 🙂 ). Takto postupne sa učíme vzájomne dôverovať si a budovať vzťahy či už v zbore, s domácimi, alebo aj s prisťahovalcami. K tomuto celkom prispieva aj varenie bryndzových halušiek, ktoré domácim veľmi chutia.
Medzi vianočnými sviatkami som na krátky čas docestovala domov na Slovensko, kde som sa postretávala s rodinkou a priateľmi. A aj keď to bolo len na pár dní, návrat do Nemecka vnímam ako nový začiatok s novými výzvami do nasledujúcich mesiacov.
Jednou z výziev je samotná nemčina, keďže jazyk je pre mňa v službe veľmi dôležitý. Ďalej v novom roku chceme ako „tím zo zboru“ rozbehnúť stretnutia s mládežou, najmä s mladými po konfirmácii. Pôjde o stretnutia, kde cez rôzne aktivity a rozhovory chceme postupne budovať priateľstvá, napr. v januári budeme spolu piecť pizzu. Ja by som sa zároveň chcela začať stretávať s dievčatami, tým vytvoriť skupinku, kde budeme čítať Božie slovo, rozprávať sa o Bohu a spoločne sa modliť. Ďalej ma čakajú rôzne stretnutia, napr. víkendovka s konfirmandmi, alebo v zbore stretnutia so seniormi, kde budem prezentovať i naše Slovensko! V neposlednom rade taktiež budeme spolu premýšľať a hľadať cesty vzájomnej spolupráce so Slovenskom.
Kým prvé mesiace boli o vzájomnom spoznávaní sa, v novom roku chceme vykročiť v spoločnej službe do nových aktivít, na ktoré sa veľmi teším!