Zastav sa!
Veľmi ma potešilo, že som mala možnosť zaspievať si s jedným speváckym zborom na začiatku Adventu v rámci „Anglického festivalu kolied“. Jedna známa sa ma opýtala, či rada spievam, a či by som sa nechcela pridať. Nejde o profesionálny zbor, ale ľudia, ktorí majú záujem, sa od septembra začnú stretávať, cvičia piesne a majú spolu pekný a aj veselý čas. Vystúpili sme dvakrát, pričom nejde ani tak o koncert, ale skôr o Služby Božie, kedy medzi piesňami sa číta Božie slovo, a zároveň „diváci“ si môžu so zborom niektoré piesne zaspievať. Bolo to pre mňa niečo nové, a najmä veľmi mocné, keď spevácky zbor, k tomu celý kostol, organ i trúbky chvália Boha.
Pred samotným vystúpením som bola dlhšie bez hlasu, a ani sama som nevedela, či si vôbec so zborom zaspievam. No práve tento čas, keď som bola asi tri týždne chorá, ma učil „zastaviť sa“. Tým, že doma na Slovensku som bola neustále v kolobehu povinností a rôznych aktivít, po príchode do Nemecka som toto tempo nevedela akosi spomaliť. Hneď po príchode som hľadala, kde a ako môžem pomôcť, bez toho, aby som najprv spoznala prostredie a zabehnutú prácu v cirkevnom zbore. A teda až teraz som sa učila viac trpezlivosti, tak v službe ako aj so samou sebou.
A stále sa učím, že ak chcem, aby moja služba bola aj misiou, potrebuje to svoj čas, a nenechať sa tlačiť svetom, ale mať odvahu nechať sa Bohom viesť. A tak vďaka Bohu, nakoniec som si zaspievala so zborom, a po vystúpení sme išli na vianočné trhy na horúci punč.
Slová básnika
Kde si? Čo robíš? Veľmi rada odpoviem na otázky blízkych a priateľov z „domova“, zo Slovenska. No zároveň viem, že každý si vytvorí svoju vlastnú predstavu, keďže nezažil tú skutočnosť so mnou. A taktiež tu v Nemecku, môžem ľuďom rozprávať o mojom živote a práci na Slovensku, no nikto z nich tam nebol. Človek môže vidieť a poznať potiaľ, čo sám zažil, z čoho má skúsenosť. Ako Goethe hovorí „Každý počuje iba to, čomu rozumie“.
V októbri som mala možnosť stráviť jeden celý týždeň vo Weimare, v krásnom historickom meste Goetheho a Schillera. Postretávali sme sa tam viacerí dobrovoľníci, povymieňali si skúsenosti, a bolo dobré vidieť, že spolu sme súčasťou jedného celku. Veľmi zaujímavé taktiež bolo, že aj keď sme sa predtým nepoznali, v istom smere sme si boli blízki. Každý zažívame podobné situácie v novom prostredí, každý si musíme nájsť to svoje miestečko či už v službe, medzi domácimi, priateľmi, i v samotnej kultúre Nemecka.
Iný Goetheho výrok znie: „Človek pozná seba, keď pozná svet, ktorý pozoruje v sebe a seba v ňom.“ A to je niečo, čo si nesiem so sebou po ďalšom mesiaci strávenom v Nemecku. Poznávanie seba, môjho konania, správania sa či už v bežnom dni, alebo pri nových výzvach. Nie to, ako mňa vidia iní, ale ako sa ja vidím v tomto svete.
13.11.2019
Je to výzva!
Nové prostredie, noví ľudia, cudzí jazyk. Prvý mesiac strávený v Nemecku bol pre mňa dobrou lekciou naučiť sa dôverovať Bohu. Prvé stretnutia s ľuďmi, nové ubytovanie a nesmelosť v službe. Na jednej strane všetko neznáme, ale na druhej strane akoby všetko vopred pripravené a požehnané.
Pracujem prevažne s deťmi a mládežou v evanjelickom cirkevnom zbore. Ide o rôzne stretnutia, ako detská besiedka, konfirmačná príprava, a dva dni v týždni som s deťmi v škôlke. Pre porozumenie si nie je vždy potrebná reč, s deťmi si veľmi dobre rozumieme v rôznych hrách, piesňach, a s mládežou aj v hre na hudobných nástrojoch.
Veľmi dôležitý je tu pre mňa taktiež kontakt s domácimi ľuďmi, ktorí ma viac „vtiahnu“ do tohto prostredia, oblasti Švábska, dialektu švábčiny a zoznámia ma i s domácou kuchyňou (napr. tradičné „Spätzle“, na spôsob našich párancov, alebo pečivo „Bretzel“, ako pečené praclíky).
Budovať si vzťahy, priučiť sa viac nemčine… všetko chce svoj čas, no tento mesiac bol dobrým začiatkom do celej služby, a predovšetkým požehnaným štartom do niečoho nového v mojom živote.
12.10.2019
